Rád by som sa s vami podelil o jedno poznanie, ktoré som mal tú česť pochopiť ( teraz to beriem ako česť ) a zažiť v uplynulých dňoch . Nebude to článok o ezoterike, mágii či iných duchovných disciplínach. Aj keď počas toho obdobia som tam zažil a mal možnosť vidieť a precítiť veľa s toho čo sa učíme a čomu sa venujeme.
Pojem, ktorý je nám mnohým tak verne známi, že ani nepovažujeme za potrebné ho nejako vysvetľovať, pre nás tak jasný a zrejmý, ako pre dieťa potreba prisať sa k prsníku, môže občas znamenať nemalú nejasnosť.
Prečo? Nikto z nás sa neunúva “mladým” nejako tento pre nás samozrejmý pojem nejako vysvetliť.
..cestujem v autobuse MHD a je teplý slnečný deň, slnko páli cez okná …dýcha sa mi ťažko a pot mi steká po chrbte…moje oči sledujú ľudí v autobuse, ich tváre, ich pocity, ich mimiku, ich životy, ktorých súčasťou som aj ja ako aj oni sú súčasťou môjho len si to neuvedomujeme ani na chvíľku. Míňame pole slnečníc, ktoré je nádherné a usmejem sa a spočiniem pohľadom na pani, ktorá sedí oproti mne.
Zamýšľam sa nad životom a prežívaním.. Nad tým, koľko času v našej existencii proste len “prečkáme” bez toho aby sme si skutočne uvedomovali, že žijeme.
Nebolo už kam ujsť. Svety, ktoré nás prijali zrazu stáli proti sebe. Vo fyzickom svete sem dosiahli svoj cieľ a svoje postavenie, no málokto rátal s tým, že vrcholom tohto dejstva bude príprava na vojnu, ktorá sa rozpútala o niekoľko storočí neskôr a predsa späť, tu v práve prebiehajúcej prítomnosti a unikajúcej minulosti riešime každý svojou časťou vedomého uvedomenia si bytia a života tú budúcnosť, ktorá nás tam niekde v diaľavách budúcich generácií našich potomkov a nás samých očakáva.
“…sedím v izbe a pozerám von zo seba, von do izby…potom vstanem a prejdem k oknu a pozerám sa von zo seba a von z okna na horizont…potom sa pozrem na nebo a usmejem sa lebo nebo sa pozerá na mňa a vidí do mňa a kľud sa rozprestrie vo mne a ide zo mňa do izby… vsiakne sa do stien a do všetkého okolo mňa… ” Najťažšie je zvládnuť boj so sebou a prijať sa taký aký sme v skutočnosti a prijať to tak, ako to je… že môžeme zomrieť v každej sekunde nášho života. Castaneda napísal, že smrť máme na našej ľavej strane a pozoruje nás a čaká…len ten, kto si uvedomuje smrť naozaj žije…