Rád by som sa s vami podelil o jedno poznanie, ktoré som mal tú česť pochopiť ( teraz to beriem ako česť ) a zažiť v uplynulých dňoch . Nebude to článok o ezoterike, mágii či iných duchovných disciplínach. Aj keď počas toho obdobia som tam zažil a mal možnosť vidieť a precítiť veľa s toho čo sa učíme a čomu sa venujeme.

Mal som možnosť navštíviť sústredenie určitej skupiny ľudí, ktorý sa venujú určitému športu. Do tej doby som to tak bral. Bola to skupina zložená z mnohých národností, mnohých krajín, vierovyznania či farby pleti. Proste rôznorodá zmes individualít, mentalít, profesií na rôznej úrovní poznania , toho čo sa snažili cvičiť. Celé to prebiehalo v jednej rekreačnej oblasti plnej nie len týchto účastníkov sústredenia, ale aj bežných ľudí ktorý tam trávili dovolenku. Celé sústredenie bolo presne naplánované, deň po dni, od rána po večer. Jednotlivé druhy cvičení, relax, spoločná zábava. Navonok vec s ktorou sa máte možnosť stretnúť kdekoľvek v rôznych areáloch. Tu však bol rozdiel. Títo ľudia boli predsa len niečím zvláštny. Bol to ich prístup k sebe a svojmu životu. Vedeli prečo sú na tom mieste a čo od toho očakávajú. V prví deň keď som prišiel na dané sústredenie skupina akurát precvičovala pod vedením učiteľa jednotlivé cviky. Nevedel som či mám ostať v ich priestore, alebo či mám odísť a tam počkať na osobu ktorú som prišiel navštíviť ( účastníka cvičenia ). Viete asi sami aké to je keď vy cvičíte a niekto sa na Vás pozerá. Osoba ktorú som išiel navštíviť ma zbadala a pokynula mi, aby som prišiel za ňou sadol si a pozeral na ich cvičenie. Prvé čo ma zarazilo bol počet osôb ktoré tam cvičilo bolo ich asi 60. Nik s nich nemal problém s tým, že som tam a pozerám sa na nich. Poprípade sa na mňa pozreli, usmiali sa a cvičili ďalej. Ako postupoval čas a ich cvičenie sa dostávalo ku konci som spozoroval, že môj pocit votrelca na danom mieste sa vytratil. Na záver dňa nasledoval bod ich cvičenia vďaka ktorému som dokázal v sebe pochopiť dosť vecí. Prepáčte nebudem tu opisovať čo a ako cvičili , nie som jednak na to fundovaný a na druhej strane by tento príspevok mal mnoho strán. Dôležité je to že výsledkom bolo ich absolútne otvorenie svojho Ja. Gestá, emócie , grimasy ak ste niekedy videli vo filme bláznov na psychiatri keď jeden sa smeje , iný plače, ďalší napodobňuje opicu či iné zviera, kričí s plných pľúc , tak toto ste tam mali možnosť vidieť. Malo to svoj význam ,ktorý tu ťažko vysvetlím hlavný bol význam pre nich.
Ale teraz by som sa rád dostal k pointe toho, čo chcem napísať. Denne sa pohybujeme v prostredí, ktoré je plné rôznych ľudí. Tých ktorých máme radi, ľudí ktorých nemáme radi , ktorých akceptujeme alebo iba tolerujeme. Veľa krát sa zaoberáme tým kto a ako povedal to či ono. Či ten mal neadekvátnu náladu, poznámku , gesto a mnoho iných vecí. Či to čo sme dnes vykonali si niekto všimol, alebo dúfame že to či ono si nikto nevšimol. Alebo či tomu sme sympatický a tomu nie. Vo väčšine prípadoch je to zbytočné. Komplikuje to život ako taký. Sme rozdielny, ale jedno máme spoločné – život. Pokiaľ si dokážeme uvedomiť v jednom priestore, ktorý sa nedá nafúknuť, ani zmenšiť musíme prežiť svoj život , obklopený masou okolo žijúcich , je na čase zamyslieť sa . Spoznať a prijať seba samého zo všetkým dobrým aj zlým . Poznať a dokázať vidieť svoje okolie také aké je a nie také aké by sme chceli aby bolo. A v neposlednej rade dokázať akceptovať svoje okolie , potom nám nastane obdobie pokoja a vyrovnanosti. Ako ja v tom priestore, keď som mal v sebe pocit votrelca. Tým ľuďom bolo úplne jedno či som tam alebo nie . Neriešili to, že oni zaplatili ťažké peniaze za cvičenie a ja som tam zadarmo i keď len ako divák. Na danom mieste a v danom čase riešili seba , svoj ciel ,svoje poznanie. To ja som riešil zbytočne dilemu v sebe . Keď som ju prestal riešiť postupom som sa stal súčasťou ich skupiny a zároveň som ostal individualitou. Bol to ucelený celok, ktorý nepopieral jedinca a naopak jedinec nepopieral celok. Nik sa tam nesnažil niekoho ovplyvniť s pocitom svojej pravdy a nadradenosti. Rôzne stupne poznania života a sveta na jednom miest, v jeden moment, v jednej rovine hierarchie. To čo ich spájalo bola ich životná filozofia . V ten moment len boli, v harmónii so všetkým. Raz za mnou prišla jedna cvičiaca po tom čo som ju mal možnosť vidieť robiť veci, ktoré by bola väčšina z nás schopná robiť len v súkromí a absolútnej samote s tým či to čo robila ma neodradilo . Nemyslela pri tom na seba či ju za to neodsudzujem , nemyslím si o nej to či ono ona myslela na mňa a moje vnemy. Bez ega . Ona bola vyrovnaná a stotožnená stým čo a ako ukázala , bolo jej úplne jedno ako ju bralo okolie , vedela prečo a kam ju to posunie. Dokázala existovať v priestore plnom iných individualít , žiť a isť za svojim cieľom v súlade s priestorom a časom popri tom prijať a akceptovať okolie také aké je . Možno aj ľudstvo bude vedieť raz ísť za spoločným cieľom bez toho aby očakávali čo za to , kto pre to čo urobil viac či ten alebo onen. Či sa pri tom pozeral ten s úsmevom alebo s hnevom. Budeme mať len jeden ciel žiť a necháme žiť. Byť sám sebou a zároveň všetkým.