Kedy je samostatnosť mága jeho silou a kedy sa môže stať jeho obmedzením?
Za viac než tri desaťročia, počas ktorých sa venujem vedeniu a výučbe v magických spoločenstvách Anách a Selekcia, som stretol mnoho ľudí, ktorí sa venovali mágii. Niektorí boli členmi organizovaných spoločenstiev, iní pracovali úplne samostatne. Každý z nich mal vlastné predstavy, skúsenosti, postupy a spôsob, akým pristupoval k svojmu poznaniu.
Postupne som si však začal uvedomovať jednu zaujímavú skutočnosť. Aj mnohí mágovia, ktorí boli súčasťou spoločnej organizácie, zostávali vo svojej magickej praxi výraznými individualistami.
Za viac než tri desaťročia, počas ktorých sa venujem výučbe mágie a vedeniu magických spoločenstiev, som stretol mnoho ľudí. V roku 1992 som sa stal Veľkňazom, v roku 1993 Najvyšším Veľkňazom Spoločenstva Anách a od roku 1995 som aj Najvyšším Veľkňazom spoločenstva Selekcia. Niektorí z ľudí, ktorých som na tejto ceste stretol, zostali mojimi kolegami dodnes, iní odišli vlastnou cestou. S mnohými som prežil krásne chvíle, ale boli aj obdobia, keď naše vzťahy neboli jednoduché.
Za tie roky som musel prijímať množstvo rozhodnutí. Niektoré boli ľahké, iné veľmi náročné. A dnes už viem, že nie všetky boli správne.
Keď sa povie magický text, mnohí ľudia si predstavia niekoľko tajomných viet, ktoré mág vysloví a následne očakáva určitý výsledok. Takáto predstava je pomerne rozšírená, ale podľa môjho učenia je veľmi vzdialená od toho, čo v skutočnosti znamená práca s magickým slovom.
V mágii, ktorú vyučujem, nestačí poznať správne slová, vedieť ich vysloviť alebo si ich dokonca zapamätať naspamäť.
Keď hovoríme o štúdiu mágie, väčšina ľudí si predstaví knihy, magické techniky, rituály a postupné získavanie skúseností. Existuje však jedna pomôcka, ktorá na prvý pohľad pôsobí celkom obyčajne, ale po rokoch môže mať pre mága nevyčísliteľnú hodnotu. Je ňou jeho vlastný magický denník.
Počas výučby v Selekcii svojich žiakov opakovane nabádam, aby si zapisovali všetko, čo sa učia, čo skúšajú, čo sa im podarilo, ale aj to, v čom neuspeli. Nejde mi pritom iba o zaznamenávanie magických techník. Chcem, aby si uchovávali aj poznámky z výučby, vlastné postrehy, otázky, pochybnosti a skúsenosti, ku ktorým sa môžu neskôr vrátiť.
Intuícia sprevádza človeka prakticky počas celého života. Niekedy máme pocit, že určité rozhodnutie je správne, hoci ho nedokážeme rozumovo vysvetliť. Inokedy nás niečo varuje pred krokom, ktorý sa na prvý pohľad javí ako úplne správny. A občas jednoducho cítime, že by sme mali konať určitým spôsobom.
Mágia, intuícia, skúsenosti a realita nášho poznania
V mágii zohráva intuícia významnú úlohu. Mág sa počas svojho štúdia a praxe učí pracovať nielen s technikami, energiou a vlastným poznaním, ale aj so svojimi vnútornými pocitmi, skúsenosťami a schopnosťou vyhodnocovať situácie.
Nie všetko, čo nás formovalo, musíme odovzdať ďalším generáciám.
Keď sa dnes po desaťročiach obzriem za svojou cestou mágie, uvedomujem si jednu vec. Nie všetko, čo som sa naučil, odovzdávam svojim žiakom. A nie všetko, čím som musel prejsť, by som bol ochotný požadovať od tých, ktorých dnes učím.
Nie preto, že by som sa za svoju minulosť hanbil. Nie preto, že by som prestal dôverovať svojim niekdajším učiteľom. A už vôbec nie preto, že by som chcel poprieť význam výcviku, ktorý ma formoval.
Je pochybnosť prejavom slabosti, alebo môže byť začiatkom hlbšieho poznania? Čo sa stane, keď skúsenosti mága prestanú zodpovedať tomu, čo ho kedysi učili? A kde sa končí úcta k tradícii a začína slepé nasledovanie?
Komu venujem tento príspevok
Tento príspevok venujem predovšetkým všetkým učiteľom mágie a ich žiakom. Ale nielen im. Venujem ho aj skúseným mágom, ktorí sa mágii venujú celé desaťročia a možno už nadobudli presvedčenie, že ich nemá čo prekvapiť.
Učiteľom by som chcel pripomenúť, že ich najväčším úspechom nie je žiak, ktorý celý život opakuje ich slová, ale žiak, ktorý dokáže ich poznanie ďalej rozvíjať a možno ich raz aj prekonať.