Mág vykoná rituál.

Pripraví priestor, sústredí svoju vôľu, vykoná všetky potrebné úkony a svoju prácu ukončí.

Potom čaká.

Existujú miesta, na ktoré vstúpime a necítime vôbec nič zvláštne. Sú pre nás iba priestorom – domom, miestnosťou, lesom, cestou či starou budovou. Potom však existujú miesta, pri ktorých máme pocit, akoby v nich minulosť celkom neodišla.

V mágii sa často hovorí o miestach, na ktoré sa vracajú duše mŕtvych. Ľudia ich označujú za strašidelné, hovoria o duchoch alebo jednoducho povedia, že „tam niečo je“. Takéto jednoduché pomenovanie však môže zakrývať omnoho zložitejší jav.

Kedy sa vlastne z mága stane čierny mág? Je to vo chvíli, keď použije určitú techniku, vykoná konkrétny rituál alebo ho za čierneho mága označia ostatní?

Podľa mňa nie. Odpoveď musíme hľadať oveľa hlbšie – v samotnom človeku. Pretože aj mág je stále človek a rovnako ako každý iný má v sebe dobro aj zlo.

Keď sa povie mág, niektorí ľudia si predstavia človeka, ktorý dosiahol určitý stupeň poznania, ovláda svoje schopnosti a stojí akoby niekde mimo bežných ľudských slabostí.

Najväčším problémom magického úkonu nemusí byť jeho neúspech. Oveľa vážnejšia situácia môže nastať vtedy, keď sa rituál podarí človeku, ktorý ešte nevie zvládnuť jeho následky.

Mágia človeka odjakživa priťahovala aj preto, že v sebe nesie prísľub poznania niečoho, čo bežnými zmyslami nemusíme vnímať. Človek chce vidieť ďalej, pochopiť viac, dotknúť sa neznámeho a niekedy aj vstúpiť tam, kam sa väčšina ľudí nikdy neodváži.

Lenže každé otvorenie dverí má jednu nepríjemnú vlastnosť.

To, že ich dokážeme otvoriť, ešte neznamená, že ich dokážeme aj zavrieť.

Keď sa povie tieň, väčšina ľudí si predstaví obyčajný dôsledok svetla. Postavu na stene, tmavé miesto v rohu miestnosti alebo siluetu stromu osvetleného Mesiacom.

V mágii však pod pojmom bytosti tieňov môžeme hovoriť o niečom úplne inom.

V systéme, ktorý vyučujem, označujeme týmto názvom osobitý druh nehmotných bytostí.
Nie sú to tiene v bežnom fyzikálnom zmysle slova. Nie sú to ani automaticky duchovia zomrelých ľudí a nepovažujem ich za démonov.

V magickej výučbe raz príde chvíľa, keď žiak prestane stáť iba po boku svojho učiteľa a začne vykonávať magickú prácu samostatne.

Kedy však môžeme povedať, že je naozaj pripravený?

Je to po absolvovaní určitého stupňa výučby? Po získaní hodnosti? Po prečítaní stoviek či tisícov strán odbornej literatúry? Alebo po určitom počte rokov strávených štúdiom?

Podľa môjho pohľadu a dlhoročnej praxe ani jedno z toho samo osebe nestačí.