Cintorín
Stará, zdemolovaná bránka zívala prázdnotou tak ako moje vnútro. Ponorený do kabáta som stál pred ňou a jemný vietor mi vial do tváre na ktorej bolo poznať opustenosť tak, ako sa dala vidieť aj na vstupnej bráne cintorína.
Bola neskorá noc a žena zahalená v habite utekala nočným lesom. Jej dych sa každou sekundou zrýchľoval a ona neprestávala zastavovať. V myšlienkach jej utekali ako utekala aj ona sama, myšlienky minulosti.
Stará, zdemolovaná bránka zívala prázdnotou tak ako moje vnútro. Ponorený do kabáta som stál pred ňou a jemný vietor mi vial do tváre na ktorej bolo poznať opustenosť tak, ako sa dala vidieť aj na vstupnej bráne cintorína.
„Tak a tvoja duša si sa je vedomá.“ Odzneli ich slová, ktoré „povedali“, resp. skôr vyslali na určitej mentálnej báze ako informáciu elementu, ktorý vytvorili.
Tam dole, hlboko v podzemí sa stretli dvaja adepti na určité posty.
Jedného nazvem Aron, druhého Linhart.
Tajomná noc predpovedala stret dvoch rozdielnych druhov rás rovnakého pôvodu. Stál som na úpätí skaly a pozoroval som lúku ktorá smerovala smerom od lesa podo mnou až do doliny. Tam niekde dole sme mali tábor. Naše hliadky boli rozmiestnené okolo lesa a sledovali každý jeden zvuk, ktorý by mohol predpovedať pohyb nepriateľa.
Obrázky na stenách vraj visia na háčikoch alebo na klincoch, tak mi vravieval starý otec, keď som sa ho večne pýtal, že ako je možné, že tie obrazy nepadnú a stále sú na stene. Bol som malý a zvedavý, ako dieťa.
V sne nechápal obraz samého seba, ktorý sa v tej chvíli začal pred ním tvoriť. Nespoznával sa. Stál sám voči sebe, no napriek tomu pociťoval, že to nie je on sám i keď niekde v diaľave samého seba pociťoval spriaznenosť.