Bola neskorá noc a žena zahalená v habite utekala nočným lesom. Jej dych sa každou sekundou zrýchľoval a ona neprestávala zastavovať. V myšlienkach jej utekali ako utekala aj ona sama, myšlienky minulosti.

Všetky jej neresti, všetky jej sklamania a pády od útleho detstva až po súčasnosť ju prenasledovali a ona len utekala a preskakovala spadnuté kmene stromov v ktorých voľakedy blúdil život. Ona však blúdila v tmavom lese plnom démonov a jej vlastných vnútorných obrazov. Nevedela sa nájsť napriek tme ani svoj tieň. Jediným svetlom jej bolo to, čo ju postretlo v určitej línií jej fyzického života. Bol to dar, ktorý si uvedomila, že jej niekto niekedy dávno zveril do rúk, aby ho pomocou životov opäť nachádzala a učila sa ho poznať vždy lepšie, ako to robila v každom predchádzajúcom živote. Tu a teraz však v pozadí za ňou z vtáčej perspektívy som vnímal démona, ktorý ju vždy skrášľoval a dával jej všetko, po čom kedy túžila. Strážil si ju vždy v zámku, ktorý zlatom šípila čierna ruža. Dlhé roky prežila, aby našla silu sa tomu všetkému v sebe vzoprieť a vydať sa na púť poznaní. Počas dlhých rokov chodila po zámku a hľadala akúkoľvek stopu, niečo v čom by našla aspoň kúsok svojho vnútorného ja.

Dni plynuli a ona sa dozvedala kúsok za kúskom, že niekde tam za zámkom v lesoch a za nimi sú tí, ktorí jej môžu pomôcť a prinavrátiť svetlo, ktoré v sebe pocítila a prebrala pri sne, v ktorom zažila bytosť, ktorá ju sprevádzala zo života do života ako jej strážca, učiteľ, no i žiak a tak dostala prvý krát v tom onom živote impulz, ktorý ju zahnal do hĺbok samej seba. A tak prišla kniha za knihou a začalo bádanie, ktoré nemalo konca a ona začala tušiť, že si to bude vyžadovať čím ďalej, tým väčšiu pozornosť ako aj svoje fyzické obety.

Démon, ktorý ju pozorne v zámku strážil si neuvedomoval, jej uvedomelé kroky, ktoré sa rozhodla učiniť, vnímal ju len ako potravu, ako niečo, čo mu patrí, je to pre neho akoby večné a môže sa tým donekonečna živiť a zveľaďovať to zotročovaním.
Ona mala však silu, o ktorej sa jemu nesnívalo, bol totiž vo vlastnom sebaklame seba v nej. Bolo mnoho dní, kedy plakala a utekala preč na okraj lesov, kde žialila nad tým všetkým, čo prežíva a hľadala sama v sebe a v stromoch pochopenie a potom sa opäť vracala späť do zámku. Prichádzali aj obdobia, kedy bola tak zaslepená svojím vlastným démonom, že ho milovala nadovšetko. Hovorila mu o všetkom, čo prežila a hľadala v ňom strateného priateľa. Časom však vždy pochopila následky svojich chybných rozhodnutí, ktoré učinila.

A tak hrdinka tohto príbehu utekala. Utekala a hlavou jej išlo všetko to, čo prežila. Už to nechcela, i napriek záväzkom, i napriek zámku a ďalším otrokom démona. Nevidela nič len tmu a cítila len svetlo, ktoré ju nekonečne poháňalo a hnalo ďalej bližšie do cieľa, ktorý bol už tam niekde na konci lesa poblíž lúky. Chcela veriť, no napriek tomu váhala. Slzy jej tiekli po habite, ktorý bol už viac čierny ako biely no démon nespomaľoval. Kričal na ňu, aby sa vrátila, že ju zabije, že ju zničí, že on je jej svetlom atd.

Na oblohe pomaly svitalo a tí dvaja dole sa tam stále naháňali tým lesom ako šialenci o život a smrť. Prvé slnečné lúče jej začali svietiť do tváre a ona sa brodila cez posledné kríky ktoré jej stáli v ceste cestou na lúku. Roztrhala si habit, porezala si tvár, nebol to zmar ani čiernej reči chmár, a tak vzápätí nad ňou preletel vták, ktorý to všetko celý čas sledoval a pristál na blízkom konári odkiaľ pozoroval ako sa dostala na lúku.

Zrazu bola sama. Všade vládol neskutočný pokoj. Slnko svietilo a príroda okolo nej sa zobúdzala z pochmúrnej a tmavej noci ako zo zlého sna, ktorý mal napokon svoj koniec. Nechápala, bola tak prekvapené, omámená novosťou faktu, že pociťuje spomienku minulú a dýcha čistý a svieži vzduch plný síl a toho, čo nikdy nepostrehla ani ako človek v kine. Bola sama sebou a ani les jej už neprišiel taký temný ako voľakedy. Všetko zmizlo. Zámok, démon i strach, ktorý tak dlho pociťovala. Chvíľu ešte stála a vnímala celú tu jednoduchosť a krásu momentov, ktoré po tak dlhej dobe prežívala. Dala si dole kapucňu habitu a pomalým krokom sa vrátila späť do lesa. Kráčala dlho a v zemi videla všetky svoje stopy behu a zmätku v ktorom v tú noc utekala. Ako sa postupne vracala späť začala chápať všetko to, čím prešla z úplne iného pohľadu, bola akoby prázdna a nepociťovala žiadne výčitky či zlé spomienky, dokonca ani zámok nenašla. Po démonovi tiež ani stopy. Jediné čo postrehla bola malá dedinka kúsok od mesta, kde žila. Vrátila sa späť do života, späť k tým, ktorých milovala ako aj k tým, ktorých ešte očakáva, že postretne na ceste jej životom a svetlom, pre ktoré sa vždy rozhodla, že ho bude nasledovať a chrániť.