Slovo pauza je niečo, čo v nás evokuje pokoj a pohodu a či odstup od problémov.
A pauzu si dávame, aj keď prechádzame krízou.
Avšak, aby som to tu umelo nenaťahoval, prejdem k podstate. Sledujem vaše komentáre, a teda akoby mini diskusiu na tému Kríza a Teóriu chaosu… . V rôznych obmenách sa tam objavuje slovíčko pauza.

Kedysi pradávno tomuto fenoménu zvanému KRÍZA a následná PAUZA predchádzali inak.
Bolo to v časoch doby, keď sa diali životné roviny opísané v príbehu Hrad alebo Seth.
Adept, ktorý prišiel, sa učil a štandardne musel zvládnuť to, čo bolo v tej dobe na programe výučby. Dnes, žiaľ a či našťastie z toho tu už nič prakticky nie je. Posledné zvyšky „vymreli“ pred niekoľkými rokmi a dnes sa tlačí nový a hlavne iný smer výučby.

Avšak, aby som neušiel od podstaty.
Adept prešiel výučbou a zložil skúšky majstra.
Následne ešte podľa toho, čím sa zaoberal, pobudol na danom mieste a následne bol vyslaný do sveta. Do bežného fyzického sveta, ale s tým, že sa musel živiť a konať všetko v súlade so svojím majstrovským odborom. Bolo jedno, či pôsobil ako liečiteľ a či ako mág. Išlo to v tom čase ruka v ruke, pretože vo vtedajšej dobe medicína nejestvovala. A liečil proste ten, kto sa tomu od niekoho priučil.
Skutočnou majstrovou skúškou počas tej doby bolo teda to, aby sa uživil a dokázal, že je hoden toho, aby bol považovaný za majstra vo svojom odbore. Tiež mal určenú dobu podľa toho, ako ho ten, kto ho viedol, vnímal. Mohlo byť určené žiť takto rok ako aj päť rokov. Všetko záviselo od toho, ako na tom bolo duševné nastavenie jedinca. Keď sa vrátil, jednak predviedol, čo nové sa naučil a jednak, ako sám seba niekam posunul, aby bol majster, ktorý dokáže už svoje vedomosti posúvať ďalej na svojich žiakov.
Prečo to bolo nutné a v čom ešte spočívalo tajomstvo tohto konania?

Ak sa majster etabloval a zapáčil sa mu fyzický život, proste v ňom mohol ostať žiť. V určenom čase prišiel, aby prezentoval a predviedol, čo sa naučil a potom prišla samozrejme na pretras otázka. Zostávaš alebo odchádzaš?
Mnohí sa rozhodli odísť a vrátiť sa do fyzického života – tam žiť a pôsobiť. Tým sa im však neuzatvorili dvere späť do Hradu, ale práve naopak mohli sa prinavracať a hľadať tam v prípade potreby útočisko alebo radu. Tiež sami často privádzali adeptov, ktorí sa začali následne učiť v Hrade.
No tí, ktorí sa rozhodli zostať sa tak rozhodli s vedomím, že vonkajší život ich neláka a chcú žiť vo vnútri a pokračovať v rozvoji svojho ja ďalej.

Aj keď dnes sa to už nezdá, ako pravdepodobné takýmto počinom dosahovali úspešnosť 90% v tom, že nevznikali u jedinca krízy a potreby si dať pauzu. Každý totiž po tom, ako sa stal majstrom, musel prežiť časť života mimo Hrad a sám sa skrz toto poznanie rozhodol, kde a ako chce žiť. Týmto sa eliminovalo to, že sa investoval čas do výučby vyššej formy do niekoho, kto to potom aj tak vzdal.

Ešte je treba doplniť, že kým sa majster stal majstrom, prešli roky. Štandardne to bolo až päť rokov, ale to v prípade, že prišiel ako dospelý človek. Ak prišiel ako dieťa, výchova prebiehala komplexnejšie, a teda trvala aj viacej rokov. Výsledok, ak sa však stal majstrom, bol rovnaký. Choď von do života a dokáž, že si majster a rozhodni sa, kde chceš žiť a pôsobiť.

Viem, že sa to zdá byť neuveriteľné, že toto fungovalo, ale fungovalo. Samozrejme to bola úplne iná doba a možno aj iná forma civilizačného uvažovania nad životom. Bol to už však na svoju dobu moderný život a hlavne každý kto sa ocitol v Hrade, mal na výber.

Teraz, aj keď vám toto veľa nepovie, kratučká ukážka zo života Setha. Prečo? Trošku to priblíži o čom som tu teraz písal.

„… opäť vrátim k Sethovi a k jeho prazvláštnej jednoduchej skúške, ktorou bolo prejdenie dverami a bolo mu vlastne dané takto postúpiť ďalej. Ak by Seth uvedené dvere nedokázal svojou magickou schopnosťou otvoriť, nepostúpil by proste ešte ďalej a jeho výučba v tejto úrovni by musela pokračovať ďalej do doby, než by to proste zvládol.

Toto fyzické prechádzanie do komplexu číslo dva sa samozrejme skracovalo adekvátne tomu, ako dlho v tomto komplexe pôsobil, ako duševne rástol a ako sa posúval ďalej.
Posledným bodom jeho výučby a úplného spoznávania tejto úrovne sa skladalo z toho, že v tomto komplexe zotrval. Už neprechádzal fyzicky do komplexu číslo dva, už tu mal svoje pevné zaradenie, funkciu, prácu a s tým súvisiacu zodpovednosť. Samozrejme, určitý čas neustále venoval svojmu osobnému rastu a vyššej forme výučby.
Ubehlo zhruba desať pozemských rokov, než sa považovalo jeho spojenie s fyzickým svetom definitívne za ukončené a uzavreté, teda v tomto prípade voči úrovni číslo dva.
Tých desať rokov mám na mysli posledné desaťročie, ktoré strávil v komplexe číslo tri, bez akéhokoľvek fyzického spojenia či stretnutia s kýmkoľvek z komplexu číslo dva. Táto úroveň totiž zahŕňala aj úmyselnú hranicu ukončenia fyzického spojenia s fyzickým svetom a definitívne uzavretie sa bez toho, aby človek niekedy uzrel ešte denné svetlo, videl hviezdy a podobne.“

Kruté? Možno si poviete, že áno. Dnes sa dvere otvárajú úplne inak a iným spôsobom. Teda donedávna sa otvárali. Posledných päť rokov sme pracovali na tom, ako to pozmeniť a aspoň čiastočne prinavrátiť čo najviac to, aby „dverami“ ďalej prešli len tí, ktorí sú pripravení a nebude sa ich treba na nič pýtať, nič vysvetľovať, prečo sú tam, kde sú. A tiež čakať, že kedy príde Kríza – Pauza a „sadenie paradajok“.
A ak nejaká aj predsa príde, veď ako hovorieva kolega Thalassa – „buďme ľudia“ a sme ľudia atak občas na nás niečo doľahne. Avšak v taký čas sa vyspelý a hierarchicky vysoko postavený jedinec len stiahne do seba využijúc právo na „čas mlčania“ a ak príde „čas hovorenia,“ tak je proste späť a aktívny.

Možno neviete, ale história Selekcie utrpela asi najviac strát na pozícii HS7 – Veľmajster a vyššie.
Dnes sa to presúva podstatne nižšie, pretože zasvätenia sa dejú od úrovne HS4 – Majster. A každý má čas a priestor sa s energiami vyrovnať a spracovať ich správne. No na druhej strane ansámbel, ktorý „prežil“ je pevný napriek búrkam, víchrom a uragánom.