Priatelia a opäť niečo z histórie, čo som našiel v archívoch.

Ako vnímať paralelné svety

Paralelné svety sú súčasťou nášho prostredia, ale čas a priestor je v týchto svetoch veľmi relatívny. V našom ponímaní môže byť niečo úplne blízko, ale v ponímaní duše či astrálnej bytosti to bude neskutočne ďaleko.
Paralelný svet je viazaný na život. Napríklad na Marse v tejto chvíli život nie je. Paralelný svet je všade vo voľnom priestore okolo nás, zatiaľ čo napríklad tiene sú viazané na určité pevné body – múr, skala, stena, buď nejaký prírodný alebo umelo vybudovaný útvar. Paralelné svety sú voľne v priestore. Môžeme si to priblížiť ako určité vlnenie vzduchu a môžeme povedať, že ako by za tým vlnením je paralelný svet. Mozog toto ale nedokáže prijať a absorbovať, takže to potrebujeme ľuďom nejako priblížiť napríklad ako určitú miestnosť, kde sa venujeme mágii. Je to určitý paralelný svet, vojdeme doňho zvonku a už sme vo svete paralelnom voči tomu fyzickému. Tiež to patrí do fyzického sveta, ale súčasne to tvorí paralelu toho, čo sme a čo predstavujeme. Existujeme vo fyzickom svete a tu žijeme ten svoj paralelný život.
Za závesom máme dvere. Ale kým nám ich niekto neukáže, tak tomu môžeme ale nemusíme veriť tak isto, ako môžeme ale nemusíme veriť tomu, že existuje nejaký paralelný svet len preto, že to niekto tvrdí. Kým nám niekto ten záves neodtiahne, tak je to len o tej dôvere, či veríme tomu, kde tie dvere sú. Keď nám niekto povie, že kde tie dvere sú a my nabúrame do steny, tak už nebudeme veriť ani tomu, že vôbec nejaké dvere a svet za nimi existuje. A práve tu môže nastať chyba, že niekto zle vysvetlí, kde sú dvere. Lebo oni tam v skutočnosti budú. Existuje paralelný svet v tomto svete fyzicky? Existuje svet za tými dverami? Existuje. My ho však nevidíme. A takýmto závesom je aj náš časopriestor oddelený od toho paralelného.
Ak chceme niekomu vysvetliť, kde je paralelný svet, musíme to vysvetľovať na príkladoch a kresliť obrázky, lebo ľudský mozog potrebuje veci vidieť, počuť, hmatať a presvedčiť sa o nich. Jedine veriaci človek, ak je vo viere od malička vychovávaný, nepotrebuje empirický dôkaz na existenciu Boha. Ale aký empirický dôkaz vieme poskytnúť k existencii paralelných svetov? Snáď len tieto nevysvetliteľné javy a dôkazy toho, že ja som ako Veľkňaz prekročil isté hranice a viem povedať, čo je za nimi. Ale mozog človeka, ktorý za tými hranicami nikdy nebol, potrebuje vysvetlenie, ako si má predstaviť to spájanie s pôvodným paralelným svetom, potrebuje sa o niečo oprieť. Na spojenie s pôvodným paralelným svetom je vhodné postaviť si tam nejakú bytosť, sochu alebo artefakt a povedať, že toto bude zosobňovať bytosť, svet a bod, na ktorý sa chceme upriamiť. Ľudia sa nevedia hýbať v čase a priestore tak, že by pochopili, kde sú časopriestorové smyčky.
Niekedy ideme pracovať do podzemia kvôli tieňom, lebo vieme, že tam prebývajú. Ale to neznamená, že ten istý úkon by som nevedel urobiť aj z domu. Niektoré miesta na zemi majú výnimočné vyžarovanie energii, napríklad miesta, kde boli časopriestorové brány, či dimenzné brány, ktoré sme strážili. To sú určité body a miesta, ku ktorým aj ja musím prísť fyzicky. Ale v princípe keď chcem niečo robiť tak tam, kde chcem pracovať, si proste ten priestor viem vytvoriť, privolať tie bytosti a pracovať s nimi.
Paralelný svet vnímajme v priestore, snažme sa pozerať očami, vnímať energie a anomálie, pohyby a geopatogénne zóny. Všetko musíme vnímať, na všetko sa sústrediť, všetko spoznávať, ohmatávať, precítiť, vyslať svoje vedomie a pozrieť sa, čo niekde cítime a podobne.

Svet ticha
Svet ticha je jedným z najúžasnejších svetov. Je to absolútne ticho a absolútna tma. Svet ticha je súčasťou noci, súčasťou sveta temna. V tme na nejakom miesta sa nám môže vytvoriť projekcia, vidíme symboly a rôzne deje a bytosti z tohto sveta nám môžu takto odovzdať svoje vedomosti a danosti, aby sme ich potom vedeli používať. To znamená, že ušetríme kopu času, kým by sme niektoré informácie hľadali v knihách. Lebo niekedy kvôli jednej vete musí človek prečítať aj štyri knihy. A ešte som nevidel človeka, ktorý by len podľa knihy vedel tieto veci reálne robiť.
Svet ticha je spojený so svetom temna. Neodporúčam skúšať také extrémy ako ľahnúť si do truhly a nechať sa zakopať. Skôr považujem za vhodné byť sám v uzavretej temnej miestnosti v úplnom tichu. Na toto boli kedysi vytvárané podzemné kobky, kde boli učenci a mágovia zasväcovaní. Človeka tam zatvorili a cez určité udalosti prebehlo zasvätenie. Kedysi som chcel toto s našimi Veľkňazmi robiť, ale nenašiel som odvahu zobrať na seba zodpovednosť, keď sa im tam niečo stane. Nikdy nevieme, čo tam uvidí a ako uvidí a ako to spracuje. Aj preto je dôležité vedieť ovládnuť a prekonať svoj strach. Toto však musí byť osobné rozhodnutie človeka. Tiež je dôležité dať o sebe vedieť, aby niekto vedel, kde ten človek je a čo robí.

Cesta duše krátko po smrti
Duša sa po smrti tela vždy bude ešte štruktúrovať a prispôsobovať súžitiu s telom. Tunel sa môže začať otvárať v jednom bode a končiť o pár centimetrov vedľa, ale pre tú dušu to bude obrovská vzdialenosť niekoľkých mnoho rokov, možno desaťročí, alebo storočia. Pre nás je to len sekunde. Duša sa počas cestovania tunelom niekedy dokáže spojiť s ľuďmi, lebo je v tom istom čase a priestore ako aj my. Hovorí sa, že mŕtvi sa často vracajú domov, lebo sú so svojím domovom spojení. Toto môže a nemusí byť pravda. Človek zomrie napríklad v nemocnici a vie sa napojiť na svoj domov. Vie nájsť človeka, ktorý môže byť tisícky kilometrov ďaleko. Duša dokáže vyprodukovať určitú energiu a prejaví sa vo fyzickom svete napríklad tak, že niečo v dome spadne a podobne. Všetko, čo sa deje, sa deje v našom priestore, ale predsa súčasne aj v inom priestore. Duša sa už síce pohybuje v inej časovej sekvencii ako my, ale ešte stále môže zasahovať do fyzického sveta, prísť sa akoby rozlúčiť.

Spájanie sa so svetom mŕtvych
Pri spájaní sa s paralelnými svetmi ide v prvom rade o pochopenie. Treba pochopiť, ako oni vnímajú nás. Ja som sa veľa rokov venoval tomu, aby som pochopil svet mŕtvych. Najprv som sa s ním spájal tým najjednoduchším spôsobom ako som vedel – vysielal som svoje vedomie do hrobov, pozeral som sa do nich a snažil som sa precítiť mŕtvych, ich pozostatky, telá, ktoré tam tleli a rozpoznával som jednotlivé energie. V rámci pôdy som musel vedieť povedať napríklad koľko mŕtvol je v konkrétnom hrobe pochovaných. Išiel som dolu k mŕtvym, snažil som sa pochopiť, čo sa v tých hroboch deje. Paradoxne je v hroboch veľmi živo. Mnoho duší ostáva spolu s emočným telom dlho pripútaných k hrobu. Nevracajú sa späť domov, ale ostávajú pri hrobe a nejde pri tom ani o to, či sa im otvorí alebo neotvorí tunel do paralelného sveta. Takéto telá sa potom rozkladajú oveľa pomalšie, akoby duša zabraňovala rozkladu tela. Pri niektorých mŕtvych sa telo začne rozkladať už o dve-tri hodiny, lebo duša sa od tela odpútala a ono sa začalo okamžite rozkladať. Ten rozklad môže byť ovplyvnený napríklad aj chemoterapiou a podobne – takéto telo sa nebude rýchlo rozkladať. Ale sú ľudia, ktorí zomrú relatívne zdraví a vlastne náhodou a ich telo nezačne zapáchať ani po týždni. Je to preto, že duša je v šoku a ešte sa silou-mocou drží pri tele. Niekedy pri náhodnom úmrtí doslova vidíme dušu vibrovať tesne nad telom, ako sa snaží dostať sa naspäť do tela. Toto môže niekedy vidieť aj málo senzitívny človek. Niekedy sa môže zdať, že človek akoby dýchal, ale v skutočnosti nedýcha, len jeho duša sa snažila dostať späť a žiť, lebo ešte nebola pripravená na odchod. Niekto možno aj mal predurčené odísť, ale počas života si nijako smrť nepripúšťal a tak duša nebola pripravená na smrť a bojovala o život.

Vstup do paralelného sveta
Vstup do sveta paralely nie je ani tak krokom fyzickým, ako skôr krokom mentálnym, duševným. Musíme vedieť akoby vystúpiť zo svojho tela a preniesť svoje vedomie inam. Je to dosť náročné popísať aj urobiť a málo ľudí to za mnou zopakovalo. Ja som do paralelných svetov vstupoval tak, že som si bol vedomý toho, že spájam svoju dušu s tým svetom, ktorý ja považujem za svoj domov a nevadí mi, že tam svoju dušu ukotvím a po smrti sa dostane tam. Skôr naopak, je to môj domov a tam sa chcem vrátiť. To je moje presvedčenie. Urobil som ten krok k sebe domov. Veľa ľudí sa toho bálo asi aj preto, že keby to mali za mnou zopakovať, tak to nezopakujú. Existujú rôzne mantry a znaky, cez ktoré sa môžu aj iní kolegovia spájať s paralelnými svetmi, požiadať ich o pomoc a dostanú odtiaľ energiu a na oplátku energiu, ktorú vyprodukujú, budú vracať do toho paralelného sveta.
Pri vstupe do paralelného sveta som musel svojím spôsobom vystúpiť z tela, prekročiť hranice časopriestoru a zase sa vrátiť späť. V našom fyzickom svete to trvalo možno niekoľko minút. V paralelných svetoch sú dva časy. Tu prebehlo niekoľko minút a tam mohlo prejsť aj niekoľko rokov, alebo tu môže prebehnúť niekoľko rokov a tam sú to len minúty.

Tagy: , , , ,

Tento príspevok bol odoslaný v Štvrtok, Júl 20th, 2017 o 12:52 a je zaradený pod Mágia, Postrehy, Výuka. Môžete sledovať akékoľvek reakcie cez RSS 2.0 feed. Môžete zanechať reakciu, alebo spätná odkaz - trackback z Vašej strány.

9 komentárov

 1 

Mám rada tieto výňatky zo starších prednášok. Občas to človeka donúti zamyslieť sa nad tým, ako veci chápe dnes, ako ich chápal v minulosti a ako ich možno raz pochopí. Tento týždeň sme mali s Ašaratom debatu na tému paralelných svetov a občas po rokoch človek zistí, že veci, ktoré sa mu časom stali prirodzenými, sú presne tie, o ktorých sa učil kedysi dávno, keď to boli preňho ešte len abstraktné pojmy akceptované na základe dôvery v učiteľove vedomosti. To vie dodať akúsi dôveru v to, že aj keď rôznymi cestami, ale smerujeme k tomu istému cieľu.

Júl 22nd, 2017 at 00:20
 2 

Tara, zrejme sa zhodneme na tom, že táto cesta je aj veľmi dlhá. A koľkí okolo teba počas tej cesty už zabudli na to, aký je skutočný cieľ. A i zabudli, prečo tou cestou v skutočnosti kráčajú.
Často si jedinec vybájni cieľ, ale na konci to už nie je báj, je len samotný cieľ.
Je však ten cieľ naozaj skutočným cieľom cesty?
Ty a Ašarat ste písali o Duši. A z toho vyvstáva tá otázka, ktorý cieľ je tým skutočným cieľom?
Viem nemáš rada tieto filozofické otázky, tak snáď mi to pre tento krát, bude odpustené.

Júl 25th, 2017 at 12:24
 3 

Nuž áno, cesta je dlhá, pre mnohých až tak nejako doživotná 🙂 A to sa človek ľahko zatúla na rôznych odbočkách a križovatkách. Dôležité však je stále sa v konečnom dôsledku vrátiť tam, kde patríme, nech nás už život dočasne odveje kamkoľvek.

Niekedy sa stáva, že osobné civilné potreby prevážia nad potrebami a cieľmi duše. Skrátka nás fyzická rovina bytia premôže natoľko, že už nedovidíme ďalej. Je to dobré alebo zlé? Ťažko to hodnotiť, keď nevidíme do detailov ciele duše daného jedinca. Možno to, že sa odklonil od cesty mága či liečiteľa a išiel si napĺňať bežný život, bolo preňho to správne. A možno to bola obrovská chyba a dostal sa tak do slepej uličky z hľadiska cesty duše. To už musí vždy vedieť ten človek sám v sebe. Dvere sú otvorené vždy a vždy sa dá vrátiť.

Ale asi som ti neodpovedala na tvoj filozofický ping-pong... nevadí. Chcelo sa mi to sem takto napísať.

A čo je teda "tým skutočným cieľom"? Heh, pre každého možno trošku niečo iné a pritom keď sa to všetko spočíta a podčiarkne, tak je tam doslova až hmatateľný rukopis určitého širšieho plánu, ktorý do seba zapadne ako ozubené kolieska. A možno nie 😀 keď to všetci pokašleme, kolieska sa rozutekajú do všetkých strán a z plánov neostane nič...

Júl 26th, 2017 at 15:44
 4 

Občas sa človek stratí na svojej ceste aj sám v sebe. Kráča a myslí si, že je stále na tej správnej ceste. Kolegovia mu občas aj hovoria, že zišiel zo svojej cesty. Teda každý to vidí, že medzi časom kráča po inej ceste, len on sám to nevidí. Podľa neho samotného je stále na správnej ceste. A čo na to Duša? Ak si myslím správne, tak Duša si z toho "ťažkú hlavu nerobí." Veď pre ňu je každá cesta, cestou poznávania.

Júl 27th, 2017 at 11:08
 5 

Tak to je potom smola a ozaj ťažké poznať svoju pravú cestu, keď si Duša z odbočky ťažkú hlavu nerobí, "nezaplače", nerieši. V podstate si len trocha zašla s kamarátom pozemským človekom poza školu. Spoznávať a dospievať...

Napokon jeden náš tunajší ľudský život, je snáď len ako jeden deň v škole. Možno brať také malé záškoláctvo za niečo fatálne? Poväčšine nie. Napokon žiak z toho vyrastie ... alebo vyrastie práve vďaka tomu. A stane sa niekým celkom iným.

Oslobodzujúce je pozrieť sa na veci z pohľadu Duše..ktorá beží beh na naozaj, naozaj dlhé trate.

O čo väčšie šťastie je, keď už človek nekráča sám, ale má po boku takých jedincov, s ktorými si "pasuje". Takí čo poskytnú pokoj, čo vedia prehovoriť dnu, nastaviť zrkadlo, pomôcť udržať smer, či potiahnuť vpred, keď brzdí...

Ja sa tiež veľmi prikláňam k názoru, že ako nič vo vesmíre, tak ani my nie sme samostatné jednotky, ale ozubené kolieska vo veľkom mechanizme. A to je momentálne v mojich očiach tou hlavnou záchranou, keď sa človek sám v sebe moc nevyzná. Ak mal to šťastie, že riadením osudu našiel blízkych, spriaznených, je to znak že cesta ide celkom dobre. A oni ho už z tej správnej cesty nepustia, aj keby moc chcel vymýšľať... 🙂

Júl 31st, 2017 at 21:01
 6 

Lumina, budem reagovať na prvú časť Tvojho komentu.. ver mi, že keď sa ocitnes mimo cesty, ktorú si duša praje prejsť, pocitis to. A nie je to nič príjemné. Zrazu človek vníma, že je akoby v slepej uličke, na vedľajšej koľaji. Akurát časom sa naučí to volanie duše prehlusovat všetkým možným aj nemožným a ono postupne zoslabne. Ale ak je človek dostatočne pozorný k svojmu vnútru, bude vedieť, či je správne tam, kde je, alebo nie.

Júl 31st, 2017 at 23:21
 7 

Ja pridám ešte svoj názor.
Ani keď Duša kráča svojou správnou cestou, nemusí to byť stále ľahká cesta. Práve naopak, aj tu je plno plno nástrah, úskalí a prekážok.
Často sa nám potom môže zdať, že snáď ani nie sme na tej správnej ceste. Avšak je to preto, že Duša sa aj na správnej ceste (a hlavne na nej) posúva a učí všetko, čo potrebuje. Ak ostaneme na tej správnej ceste, či na ňu nastúpime, tak sebe teda svojej Duši (a to sme zase len my sami), pomáhame správne kráčať správnym smerom.

August 1st, 2017 at 09:09
 8 

Keď tak čítam komenty Tary a Ašarata na Luminu, vlastne pokiaľ človek nie je dostatočne citlivý, má problém zistiť, či útrapy čo sa mu dejú sú kvôli vedľajšej koľaji, alebo súčasťou správnej cesty v podobe úskalí a nástrah. Vychádza mi z toho zhrnutie, že: človek v podstate nikdy nevie [ako sa veci majú], pokiaľ naozaj nevie. T.j. pokiaľ nie je dostatočne ďaleko na to, aby mal v tom -naozaj- jasno. Vždy sa môže stať, že bude považovať dajakú prekážku na ceste za odbočenie z nej. Alebo vice versa, odbočenie z nej len za prekážku na nej. Poprípade pripíše nepríjemnosti na margo zlého dňa, a že vyliezol z postele zadkom napred.

Ja sám mám dosť zníženú citlivosť a si aj uvedomujem, že som zahltený bežným životom, vnorený v ňom až po uši, ak nie ešte o pol metra vyššie, v povinnostiach z neho vyplývajúcich. Akoby na tú moju dušu neostalo dostatok času, alebo čo... :-/ Väčšina času je vyhradená na udržiavanie pri živote tejto telesnej schrianky, na vykrytie jej prevádzkovej réžie a získanie dostatku energie a sily na ďalšie fungovanie. Toto asi dôverne poznáte, hejže hej..?

Náááále, aspoň ja si tak naivne myslím, že nie som úplne vzdialený od mojej správnej cesty, aj keď na nej nepostupujem práve raketovým tempom.. :-S Súhlasím s Luminou, že je super, že sme sa takto našli/stretli a máme sa o koho oprieť a kto by nám riekol, že sme zablúdili, keby sme zablúdili. Je úžasné mať pri sebe niekoho kto cíti viac, pokiaľ i my nezískame dostatočnú citlivosť. S mojou je to ako čo mi vravievali, keď som bez slzy v oku jedol chilli papričky, že mám takú plechovú hubu, že aj keby mi v ústach granát vybuchol, necítil by som ani prt. Nuž heeeej. To ma asi tak celkom dobre vystihuje. :-/

Resume: Netuším naisto, či som na správnej ceste, ale veľmi si želám a dúfam, že som. 🙂

August 2nd, 2017 at 17:37
 9 

Zistiť, či sme a alebo nie sme na tej správnej ceste je veľmi náročné. Jedným atribútom, prečo je to náročné je aj to, že Duša si počas jednej etapy (alebo teda na jednu etapu) fyzického života môže zvoliť akoby niekoľko často protichodných ciest.
Nie je tomu tak stále, ale môže sa stať, že dnes Duša usmerňuje svoje kroky v živote jedným smerom a vzápätí akoby z ničoho nič, zmení smer cesty. Možno odbočí len krátku dobu a potom sa vráti, ale na tej odbočke potrebovala získať skúsenosť a potom sa proste vráti do akoby správneho smeru. Tým pádom keď odbočila, ani vtedy nebola na zlej ceste, pretože to bolo jej predurčenie - získať tam skúsenosť.

Ako to teda je so všetkými cestami Duše? Často je to nevyspytateľné a kľukaté.
Občas je nám však dané vedieť a vidieť, či Duša kráča správnym smerom a kedy by mala zmeniť smer, ale my sami to akoby nechceme. Nie je to často a často je aj dobre, že všetko nevieme, lebo by sme stratili mnoho tajomného a mnoho prekvapení na našich životných cestách.
A niekedy by sa človek prestal aj snažiť bojovať s osudom, ak by vedel napríklad:
„No, mojím osudom je len nejako prežiť v chudobe a biede a....“.
Bojoval by takýto človek voči osudu a donútil by sa prekonávať prekážky a tým správne napĺňať svoju cestu? Myslím si, že nie. Jednoucho by v tej biede žil a snažil by sa len si to len uľahčiť s vedomím, že aj tak ten boj nevyhrá, tak sa treba len prispôsobiť.

Cesty našich Duší sú nevyspytateľné a je to dobre, že stále všetko nevieme vopred. Vďaka tomu sa vieme i zaľúbiť, lebo nevieme, či je to správne a alebo nie. Ak by sme to vedeli vopred, pripravili by sme sa o krásne spoznávanie toho citu. Rovno by sme len prešli do bodu „aj tak by sme spolu neostali, tak načo niečo začínať?"

August 3rd, 2017 at 10:01

Zanechajte reakciu

Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.