Prejavy a život emočného tela po smrti fyzického tela
Po smrti fyzického tela sa často udejú mnohé prejavy zosnulého človeka tak, že to ľudia dokážu vnímať na rôznych úrovniach. Deje sa to aj preto, že po smrti majú niektorí danú určitú možnosť komunikácie s okolím, ktoré sa nachádza na fyzickej úrovni. Znamená to, že človek, ktorý zomrel a nie je „vyrovnaný“ s tým, čo sa s ním stalo, sa môže v určitej forme zjavovať a komunikovať so svojím okolím.
Táto skutočnosť sa občas prejaví, ako fenomén zjavenia sa v rôznych formách po smrti. K tomuto úkazu však nedochádza stále a nie stále je to zosnulému umožnené z pozície sveta smrti. Väčšinou sa jedná o dva až tri aspekty, kedy sa takýto fenomén môže udiať.
Prvý je tesne po fyzickej (konečnej) smrti, keď sa odpútali všetky zložky a telo sa už definitívne považuje za mŕtve.
V tomto momente sa emočná časť tela môže nachádzať v medzipriestore a to medzi svojím novým svetom, kam sa má po smrti dostať t.j. paralelným svetom mŕtvych a medzi svojím bývalým svetom fyzickej existencie. Väčšinou sa tu emočná časť človeka nachádza preto, aby mohla určitým spôsobom dať najavo, že odišla, alebo sa postarala o odovzdanie určitého odkazu tým, ktorí sú jej blízky. Keďže zosnulý človek môže byť ešte aj po smrti viazaný programom voči okoliu či určitému človeku, s ktorým sa nestihol rozlúčiť.
A tak síce mohol byť pripravený na odpútanie sa od tela a života, ale neučiní tak dovtedy, kým sa osoba, ktorú očakával počas života, nedostaví k jeho mŕtvej schránke. Vtedy stačí, aby sa ho takýto človek, hoci letmo, dotkol a týmto umožní emočnej zložke odpútať sa, pretože sa tým naplnil program rozlúčky. Emočné telo sa tak dočkalo osoby, ktorú čakalo pred smrťou, aby sa mohlo rozlúčiť.
Možno sa teraz vynorí otázka: „Čo sa stane, ak sa emočné telo nedočká toho, koho čaká ?“
Nuž, popravde sa toho veľa nestane, pretože do dvoch až troch dní sa emočné telo odpúta, a už nečaká pripútané o fyzickú časť, ale sa pustí jednoducho svojou cestou, alebo sa bude snažiť nájsť inú alternatívnu formu rozlúčky. Závisí to od sily programu, ktorý sa „sem“ prenesie zo života.
Obvykle je alternatívnou formou rozlúčky návšteva očakávaného človeka počas spánku v sne a podobne.
Počas spánku sa často stáva, že sa emočné telo živého človeka odpúta od fyzického tela a týmto spôsobom sa na chvíľu dostanú tieto emočné telá na jednu úroveň, čo zabezpečí možnosť takejto rozlúčky a komunikácie.
Tento vnem sa potom prenáša do mozgu človeka, ktorý si toto zachováva ako prejav snenia. Takéto sny si potom ľudia rôznych náboženských kultúr, samozrejme, vysvetľujú podľa svojich zvyklostí.
V mnohých prípadoch som však mal možnosť pozorovať, aj u ortodoxných veriacich, pochybnosť voči tomu, aké je ich učenie zoči-voči zážitkom, ktoré mali z takéhoto stretnutia so zosnulým človekom.
To je už však otázka, na ktorú by mali dať odpovede náboženské učenia či náboženstvá, aby vysvetlili tieto zážitky.
Zotrvanie v medzipriestore sa deje aj z menej prozaických dôvodov, ako čakanie na niekoho blízkeho. Je to napr. aj materiálne pripútanie sa k svetu. Znamená to, že ak bol človek počas svojho života, povedzme extrémne lakomý a lipol na majetku, ktorý vlastnil, jeho emočná zložka sa bude držať uvedených vecí. Mŕtvy sa teda určitý čas môže navracať späť do svojho bývalého domova. Preto je mylné si myslieť, že ak nejaké osobné veci spálime, alebo sa tiež zvykne trikrát udrieť truhlou o prah dverí a podobne, že sa niečo zmení. Táto podstata mŕtveho aj tak všetko vníma v úplne inej frekvencii, ako si my mnohokrát myslíme.
Po smrti sa teda emočná časť človeka nemusí okamžite dostať do svojho sveta paralely. Môže sa upnúť na svoj hrob, do ktorého sa bude stále s pravidelnosťou navracať, alebo sa upne na svoj bývalý domov, kde sa bude snažiť zdržiavať. Môže si totiž aj mylne myslieť, že tam patrí.
Je možné, že z tohto určitého poznania vznikli mýty a legendy o takých mŕtvych, ktorí v noci vystupujú z hrobu, aby sa vrátili a postrašili tých, ktorí im ublížili počas života.
Bližšie teraz opíšem prípad, keď sa emočné telo upne na svoju mŕtvu fyzickú schránku, do ktorej (a samozrejme aj do hrobu) sa bude každé ráno navracať, pretože takýto nováčik ešte presne nevie, čo všetko si môže dovoliť a noc si zvolí, nejako podvedome, na prejavenie svojej existencie. Avšak, toto nepotrvá dlho a o krátku dobu si uvedomí, že takto môže konať aj za bieleho dňa.
Vráťme sa teraz k momentu uvedomenia si smrti z pohľadu existencie emočného tela človeka po fyzickej smrti a pozrime sa na to cez náhodnú situáciu smrti doma.
Emočné telo si hneď neuvedomí, že sa nachádza mimo fyzického tela, pretože sa, povedzme ráno, normálne postaví a ide von do inej časti domu či bytu. Prvý moment, ktorý si všimne a nebude si vedieť racionálne vysvetliť je ten, že sa zrazu ocitne na mieste, kde mal v pláne hneď po vstaní ísť. Hoci, ak je to dom a je rozľahlý, mal by prekonať niekoľko prekážok, ako sú dvere chodby a podobne.
Druhý moment je ten, keď stretne niekoho z domácich a zistí, že ho prehliadnu – jednoducho ho neregistrujú. Vtom sa snaží nadviazať komunikáciu a je zmätený, pretože nikto na neho nereaguje.
Tretím momentom je skutočnosť, keď sa niekde v inej časti domu začne diať rozruch a on sa dozvedá o tom, že už vlastne nežije.
V tej chvíli sa okamžite snaží dať každému najavo, že je všetko v poriadku a on žije, a vlastne ani nechápe uvedený problém okolo svojej osoby. O to väčší je jeho údes a uvedomenie si tejto skutočnosti, keď sám seba uvidí ležať na svojej posteli. Všemožne sa snaží zabrániť, aby sa s jeho telom niečo dialo, pretože si uvedomuje, že ak s telom pohnú, nevie sa už potom do neho vrátiť späť.

*To, aby telom nepohli, má v sebe, ako keby podvedome, pretože pri iných činnostiach občas dochádza k prerušeniu takzvanej striebornej nitky, ktorá spája emočnú časť s časťou fyzickou.

A keďže tomu, samozrejme, nevie zabrániť, snaží sa naďalej, aby upozornil okolie na omyl, ktorého sa podľa neho dopúšťajú. Po nejakom čase pochopí, čo sa stalo, ale nechce sa s tým zmieriť. Aj počas pohrebného obradu sa snaží dať najavo, že žije. Keď už vidí márnosť svojho úsilia, snaží sa opäť dostať späť do svojho tela, aby ho rozhýbal a dal najavo, že žije. V drvivej väčšine sa mu to aj podarí (dostať sa späť do tela) a niektorí ľudia potom majú dojem, akoby sa mŕtvy tu a tam pohol či nadýchol.
Tento fenomén si myslím už viacerí postrehli počas pohrebného obradu.
V tejto chvíli vnímajú citlivejší ľudia emočné telo zosnulého a jeho záchvevy – záchvevy nie fyzického tela, ale tela emočného, ktoré sa buď snaží dostať späť, alebo sa môže stať aj to, že sa práve z tela uvoľňuje, ale mu v tom niečo bráni napr. plamienky sviečok.
Ak sa však emočné telo dostane späť do svojej fyzickej schránky, tak týmto počinom učiní spojenie s fyzickým telom až na tej úrovni, že sa na určitú dobu doslova uväzní vo svojom mŕtvom fyzickom tele. Dnu sa totiž určitým spôsobom dostane, pretože je to predsa emočná časť človeka, ktorá reaguje, ako počas života zosnulej osoby. A tak isto treba brať do úvahy, že počas života sa oddelenie v priebehu spánku stalo mnohokrát a stále sa vedelo bez problémov vrátiť späť do tela.
Keď už je opäť dnu, tak aj naďalej sa prvotne snaží o prejav života a nechápe, prečo nikto nereaguje, keďže sa aj hovorovou formou prejavuje.

*Emočné telo zosnulého v takýto čas má dojem, že doslova kričí na plné hlasivky, ako počas svojho života.

Týmto teda tvrdím tiež to, že emočné telo počuje a aj vidí, ako počas života fyzického tela.
Ďalším šokom pre emočné telo je moment, keď sa zakrýva truhla. Plne si uvedomuje, čo sa s ním deje a čo sa diať bude. Má však ten problém, že zrazu sa nevie dostať znova von zo svojej fyzickej schránky, hoci sa všemožne snaží. Ide o to, že jednoducho sa dostane do určitého šoku (je to normálne, pretože sa bavíme o emočnej časti ľudského Ja) a jednoducho sa zapol pud sebazáchovy, ktorý zabráni tomu, aby sa vedel oddeliť od svojej mŕtvej fyzickej schránky.

* Toto iste poznajú tí, ktorí prežili vystúpenie z tela. Zľakli sa toho a potom to znova nevedeli učiniť, pretože sa okamžite spúšťal ochranný mechanizmus – pud sebazáchovy.

Plne si potom uvedomuje a aj preciťuje strach a zúfalstvo z toho, že ho nesú von z domu a aj procedúru uloženia truhly do hrobu. Počuje bubnovanie zeminy na veko truhly a vo svojej podstate si myslí, že ho pochovávajú za živa, hoci tak tomu samozrejme v skutočnosti nie je.
Z posledných síl sa snaží prekonať prekážku, ktorá sa mu zdá neprekonateľná a to je veko truhly. On si totiž myslí, že ovláda fyzické telo a aj vidí pohyby svojho tela a rúk. Ale nevie, že fyzická schránka sa pritom ani nepohla.
To, čo potom táto identita prežíva, môžeme pokojne nazvať ako pekelné muky človeka, ktorého pochovali za živa.
Určitú dobu mu potrvá, kým pochopí svoju podstatu, že už nie je v uvedenej truhle a vo fyzickom tele uväznený. Po uvedomení sa, nastáva proces výučby a spoznávania svojich schopností a možností, čo všetko vlastne môže, ako opustiť miesto hrobu a podobne.

* Potom, ako sa znova uvoľní z tela sa síce bude navracať späť do svojo hrobu, ale už nedôjde nikdy k úplnému spojeniu tiel.

Jeho prvé poznatky sú v smere spoznania okolia, v ktorom sú aj iní, ktorí boli už pred ním pochovaní, no tiež ešte zotrvávajú z určitých dôvodov v okolí svojho hrobu.
Keďže je táto časť ľudského tela emočná (a teraz vystupuje ako nová nezávislá bytosť), tak aj prežije prekvapenie z toho, že uvidí aj iné bytosti, ktoré počas svojho života poznal. Jeho prekvapenie z toho, že ich vidí je preto, lebo na chvíľku sa vypne moment uvedomenia si svojej vlastnej mŕtvej podstaty.
Preto, určite nikoho neprekvapí, keď sa ako prvé začne zaujímať o to, ako je možné to, že vidí toho, kto bol pochovaný už dávnejšie a uvedomí si, že dotyčný je predsa po smrti mesiace či aj rok a podobne.
O to je pre neho väčší úžas to, keď mu niekto okamžite pripomenie, že aj on je po smrti.
A toto je druhý zlomový moment v posmrtnej existencii – života emočnej časti človeka.
Následne jeho ďalšia reakcia smeruje k tomu, čo mu bolo najbližšie počas fyzického života. Je to rodina alebo majetok, na ktorý si niekto medzitým už bude robiť nárok. Ak sa teda uvedené odohrá na takejto úrovni, znamená to, že emočné telo ešte neprekročilo hranicu do sveta paralely mŕtvych a zostalo v medzipriestore fyzického sveta.
Ani taký návrat však nie je jednoduchý, pretože tým, že si uvedomí skutočnosť svojej smrti zistí, že sa najprv musí naučiť prekonávať priestor, v ktorom sa nachádza.

*Každý sa nevie okamžite preniesť do miest kam chce, pretože v ich podstate sa môže presúvať z miesta na miesto klasickou formou, ako keby chodil, alebo prenosom – vôľou na určené miesto.

Všetko však po krátkom čase prekoná a naučí sa pohybovať po okolí. Potrebuje však čas aj na to, aby sa naučil, v akých časových dobách sa môže pohybovať. Z neznámeho dôvodu sa zo začiatku bude pohybovať pod rúškom noci a potrvá mu určité obdobie, kým pochopí, že deň mu tiež nebráni v existencii.
Držme sa však pojmu noci ešte chvíľu. Noc je ako stvorená na to, aby sa každý človek preniesol do iného zmyslového vnímania, než je naučený počas dňa. V spánku totiž neraz vystúpi niektorá časť nášho Ja a opustí telo. Jednoducho občas cestuje nevedno kam.
Zrejme odtiaľ pochádza ten kód, ktorý má dotyčný v sebe o tom, že noc je to obdobie, keď môže žiť a existovať.
Jeho prvé kroky teda povedú tam, kam ho to ťahá najviac a to je jeho domov počas fyzického bytia.
Začne sa teda orientovať vo svete, v ktorom žil, a ak tam nachádza zmeny, veľmi citlivo na ne reaguje. Z tohto sa môže vyvolať pocit ublíženia, ktorý on dá najavo rôznymi útokmi okolo seba. Jeho hnev, môže vyvolať mnohé prejavy aj na úrovni fyzickej a ľudia v dome začnú konštatovať, že v dome straší.
Ak však veci nájde na svojom mieste a nič sa nedeje, potom sa len niekoľko dní vracia späť, aby sa tam zdržoval bez toho, že dá najavo svoju prítomnosť.
Po niekoľkých dňoch, keď sa cestou snov cez emočné telo žijúcich pozostalých rozlúči či prípadne upozorní na určité veci, kde čo zanechal, aby to pozostalý našli, prestáva sa navracať späť do svojho domova. Po splnení tejto úlohy sa rozhodne, že už môže opustiť tento medzipriestor a splynúť so svojím svetom paralely.
Ak tak neučiní, tak po čase si začne uvedomovať, že je možný aj iný život, než je ten medzi domovom a hrobom. Po čase teda úplne opustí aj prostredie hrobu a začne sa venovať svetu a spoznávaniu rôznych častí sveta a iných oblastí, do ktorých sa chcel ísť pozrieť počas života, ale to nestihol alebo bol a chcel sa tam ešte vrátiť.
Za týmto účelom musí opustiť a zároveň sa definitívne odpútať od fyzického tela, ktoré leží v hrobe.
Má to však úskalie. Po čase zistí svoju slabosť a určitú nedokonalosť. Jeho podstata si uvedomí nedokonalosť toho, čo chce, a že nemá ani dostatok síl na určité veci. Aj uvedomovanie si fyzických vecí a podstát mu začne unikať a nebude vedieť vnímať a ani preciťovať. Začne cítiť slabosť a nedostatok síl, pretože pokiaľ bol spojený so svojím hrobom, tak z neho teda z fyzického tela čerpal určitú silu.
Vráti sa preto späť na miesto, kde leží jeho fyzická schránka a pokúsi sa tam znova získať silu. Problém sa mu však nekončí, pretože tým, že sa odpútal od svojej fyzickej schránky, telo sa začalo rozkladať a vyvolali sa tak nové procesy. Inak povedané, nevie sa už vrátiť späť a vlastný hrob ho, ako keby vylúčil zo svojej podstaty. Toto sa deje aj z toho dôvodu, že rozkladom fyzickej hmoty tela sa tam vytvorili nové energetické skupenstvá, na ktoré emočné telo reagovalo aj počas života fyzického tela a teda má v sebe program, ktorý ho odpudzuje z tohto miesta preč.
A tu prichádza posledný zlomový moment takejto emočnej podstaty.
Emočná časť stráca sebakontrolu a nechá sa ťahať do neznáma. Ak človek nebol zaťažený karmou vníma, že sa dostáva do nového sveta. Tento svet ho ťahá a cíti, že sa tam chce dostať. Vtedy sa vlastne z medzipriestoru dostane do sveta paralely mŕtvych, kam patrí.
Ak však začne pôsobiť karma, hoci sa bude jednať aj o takzvanú „zvyšnú“ z predchádzajúceho života, nastáva tejto emočnej časti obdobie, ktoré môžeme znova prirovnať k biblickým pekelným mukám.
V našom prípade, pre skrátenie tohto procesu, konštatujme teraz, že sa emočné telo dostalo do svojho sveta paralely.
Jedna životná púť človeka sa tak z pohľadu tejto úrovne uzavrela.

Tagy: , , , ,

Tento príspevok bol odoslaný v Nedeľa, December 18th, 2011 o 10:33 a je zaradený pod Literatúra, Mágia. Môžete sledovať akékoľvek reakcie cez RSS 2.0 feed. Môžete zanechať reakciu, alebo spätná odkaz - trackback z Vašej strány.

Jeden komentár

 1 

Dnes nadranom sa mi snívalo,že vidim mrtveho mojho verneho 14 ročneho psa(on veselonpobehuje po dvore:)...hm Pani Smrt bola teda zrejme na návšteve aj u mna s týmto odkazom:
http://tvnoviny.sk/sekcia/spravy/zahranicne/zomrel-exprezident-vaclav-havel.html

Pana prezidenta som mala tu čest stretnut osobne,ochotne mi vtedy pred rokmi podpisal moj letecký preukaz :"Preji Vám same štastne lety" a srdiečko k tomu.
Bol to mimoriadny muž,ktorý mal v sebe pokoru ,jeho Ego bolo vzorovo potlačené a vyznačoval sa orginálnou mudrosťou.To že nedavno pozval na navštevu Dalajlamu tiež nebola náhoda...Bolo mi cťou!

December 18th, 2011 at 14:47

Zanechajte reakciu

Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.