Nadviažem teraz na jedno svoje zamyslenie tu na blogoch. Písala som niečo o tom, že akokoľvek trefné slová učiteľa sú nanič, pokiaľ za nimi nie je vlastná skúsenosť a vlastný prežitok, respektíve pokiaľ žiak nie je svojím vnútrom pripravený dané slová prijať.

Teraz sa na to skúsme pozrieť z trošku iného uhla. Najcennejšie lekcie na našej ceste často nie sú o teoretických poznatkoch, filozofických debatách, či dobre pripravených systematických prednáškach. Nie je to len o počúvaní niekoho, kto danú vec zažil a vie nám ju sprostredkovať, či o čítaní múdrej knižky s kopou návodov a postupov.

Slová nám môžu dokonale zapadať do kontextu a otvárať určité dvierka v našej mysli, avšak skutočne sa hýbeme vpred len skúsenosťami, reálnymi či tréningovými situáciami, v ktorých sme nútení reagovať na momentálne okolnosti, prekonávať svoje obavy a bloky, pracovať so svojím vnútrom práve tam a práve vtedy. V momentoch, keď sme postavení pred výzvu, na ktorú možno nie sme tak úplne dokonale pripravení a vlastne ani nevieme, ako to chceme zvládnuť, sa posúvame najviac vpred.

Buď sa výzve postavíme, prekonáme prvotné ťažkosti, vydržíme a počkáme si na zaslúžený úspech a pokrok, alebo cúvneme ešte skôr, než sa do niečoho skutočne pustíme. Však kto nič nerobí, nič nepokazí a ani sa neprezradí, čo všetko vlastne vie alebo nevie. A to je pohodlné. Ako si však chceme inak overiť, či na to skutočne nemáme?

Ak si myslíte, že na to máte, máte pravdu.

Ak si myslíte, že na to nemáte, máte pravdu.

Tagy: cesta mága, výučba mágie, výzva