Keď má malé dieťa pol roka, veľa toho o svete nevie. Dokáže sa plaziť, sedieť, poznáva známe prostredie a zvládne sústrediť svoju pozornosť. Pre dospelého človeka drobnosti, pre malé dieťa veľké skoky od batoliatka k prvému uvedomeniu si, že svet okolo neho nadobúda ďalšie a ďalšie rozmery.
Tak nejako sa dnes cítim. Hoci si už nepamätám na časy, keď som sa prvý raz posadil v detskej postieľke a usmial na známych, ešte si veľmi dobre pamätám, ako som so stiahnutým žalúdkom stál so skupinou LUX na okraji lesa, ticho pozeral do tmy a čakal novú etapu môjho vývoja.
Boli to jemné ťuknutia pod škrupinu materiálneho sveta. Myšlienkové experimenty o tom, čo by bolo keby. Prvé hodiny výučby, kedy som chytil do ruky prsteň a prestal som ho vnímať len ako kovový predmet. Zrazu ku mne prehovoril. A to vcelku razantne. Štverala sa z neho energia do celého tela. Prvé vnímanie energetiky v nabitom kameni. Pre skúseného mága maličkosť, pre magické batoliatko znak, že sa to konečne podarilo. Nazrieť pod povrch vecí, ktoré doposiaľ poznalo.
Medzi najsilnejšie momenty, ktoré mi doslova zmenili život, považujem ladenie sa na priestor. Či je to dobré, dokonalé, alebo postupujem úplne správne je otázne, ale každé dieťa má pri prvých krokoch právo na kotrmelce, no spoznáva, že sa dá niečo viac. Tak ako som aj ja spoznal, že priestor je živý. Vďaka technikám a precíznemu aj trpezlivému vedeniu na hodinách výučby sa predo mnou otvoril priestor úplne iný, ako bol doteraz. Nielen v kaštieli, nielen v centrále spoločenstva. Je to priestor všade okolo mňa. Keď kráčam ulicou, keď vnímam okolie, ľudí okolo a zrazu vnímam aj to, čo je za materiálnou oponou.
Svet má iné príchute a už by som nemenil. Veď porozprávať sa s priestorom na miestach, kde som dovtedy bežne chodil je rovnaký prerod ako odložiť slepeckú palicu a pozrieť sa z tmy do svetla.
Jedným špecifickým miestom, ktorá má svoju moc a za toho pol roka na mne zanechalo najviac dojmov bol rozhodne kaštieľ. Práve tu bolo stretnutie s priestorom silné aj vďaka energiám, ktoré tu sú. Kaštieľ zrazu prestáva byť na malú chvíľu zrúcaninou a ožíva. Vidím z tmy vystupovať zhluky energie, cítim energiu okolo seba. V oknách sa mihnú pozostatky energetík, ako sa preháňajú a doslova nás pozorujú. Každé jedno stretnutie s týmto priestorom som vnímal intenzívnejšie. Akoby si ma priestor oťukával, zisťoval, či mi môže dôverovať, alebo sme sa na seba jednoducho len vylaďovali, hľadali spoločný jazyk.
Pri tretej návšteve som vnímal priestor doslova nasiaknutý rôznymi typmi energetík. Vnímať fyzicky prejavy nefyzického sveta sa nedá nazvať inak ako otvorenie ďalších dverí v poznávaní sveta, v ktorom sme sa v tomto živote ocitli? A vnímam, že niekde za tými dverami sú ďalšie a ďalšie dvere. Toto všetko je poznanie, ktoré mi dlho chýbalo a práve to ma v Selekcii za pol roka zaujalo najviac.
Pravda je taká, že hoci z pohľadu vyšších stupňov som za pol roka možno prešiel zmenou nebadateľného rozmeru, no musím priznať otvorene, že to, čo sa na prvý pohľad môže javiť ako drobnosť, je pre moje vnútro rovnaký objav, ako sa z ľahu postaviť.
Keď som zrúcaninami kaštieľa prechádzal počas prijímacieho ceremoniálu len v blikotajúcom svetle sviečok, ani by mi nenapadlo, že prejde pol roka a ja budem v každej miestnosti rozoznávať špecifické energie, prežije fyzické reakcie, dokážem so zatvorenými očami odhaliť, či v miestnosti niekto stojí a kto nechal v priestore stopy ochranného kruhu, nebodaj že sa na mňa v tmavej chodbe pozrú rôznorodé energetiky. A na nás všetkých zo skupiny LUX, pretože práve to je čaro práce v skupine. Pre mňa osobne tak hodnotné na rozplynutie očného (seba)klamu. Veď je možné, aby sme piati zrazu vnímali rovnaké pohyby energetiky, vlnenie… ?
To všetko však nie je len výsledok vlastnej snahy a tréningu, ale aj trpezlivosti našich učiteľov, ktorí nás vedú tak, že dávajú zo seba to najlepšie a napozerajú na nás ako na batoliatka, ale partnerov, ktorí sa môžu spýtať na čokoľvek. Aj preto sa teším na ďalšie mesiace a roky rastu a poznávania. 🙂
Môj svet prestal byť taký, aký bol kedysi. Dostal pár nových rozmerov. A nie je to len tým, keď som v prvý večer v centrále Selekcie videl zhasínať ľudí plameň sviečky len závanom energie, ani som netušil, že ani ja už za pár mesiacov nebudem sviečky sfukovať…
Je to aj preto, že zo z toho zástupu neznámych tvári spod čiernych plášťov a kapucní sa stali ľudia na podobnej vlnovej dĺžke, ktorých môžem nazvať priateľmi. 🙂
Tagy: cesta mága, Mágia, spoločenstvo Selekcia
11 komentárov
Zanechajte reakciu
Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.