Tvoja úvaha kolegyňa Tara, nad formou vedomia živého človeka v porovnaní s vedomím počas procesov po smrti mi evokuje myšlienku že to bude zložitejšie ako si dokážeme predstaviť. Myslím si keby sme sa na to zamerali viacerí a každý by mal zrejme iný uhol pohľadu, zistíme o tejto téme viac informácii.

Dobra tema. Odpoved moze byt jednoducha a kratka. Tak isto zlozita a nekonecna. Vela uhlov pohladov, vela filozofickych smerov a len malo skusenoti pri pohlade fyzickeho zivota.
Prave vedomie bez emocii by sa asi nikomu fyzickemu nepacilo.

Veľmi veľmi zaujímavé zamyslenie a páči sa mi, ako si to, Tara, popísala a vyjadrila.

Ja sa prikláňam k tej možnosti skoro ako keby bez uvedomovania si seba samého. Jasne že o klasických 5 zmysloch niet ani reči, nebudú ani žiadne emócie, ktoré, ako píšeš, sú previazané iba s fyzickým životom. Je však aspoň trochu možné, že by duša mala aj nejaké svoje vlastné zmysly, svoje „receptory“, „vyššie zmysly“?

Ak naozaj dokážeme získať informácie vo forme intuície / 6.zmyslu, nijako nepodložené logikou ani emóciami ani žiadnou činnosťou mozgu, tak možno je predpoklad, že v takých okamihoch používame práve tie takpovediac zmysly našej duše. A možno práve vďaka týmto „zmyslom“ možno aj určitým spôsobom Duša vie o sebe samej a o tom, čo sa s ňou deje, aj vtedy, keď sa oddelí od všetkého, čo ju spája s bytím v hmote.

Keď si spomeniem na vysokú mágiu, ktorú robí Ašarat – karmické zásahy, kde je privolaná duša nedávno zomrelého – mám otázku: čo ju privolalo? Ako to, že dokázala počuť volanie? „Počulo“ a reagovalo emočné telo, s ktorou v danom čase duša bola spojená, alebo „počula“ a reagovala duša?

Ďalej mi k tomu vzniká veľa ďalších otázok: Je duša "len" čistý zhluk špecifického druhu energie, pričom táto energia má len „pasívne vlastnosti“, určité kvality či parametre podľa ktorých, ako píšeš, ju to automaticky niekam pritiahne? Vtedy možno ani nemá nejaké "vedomie", je unášaná ako oblak vo vánku.

Alebo duša je „aktívna“, má „vôľu“, je to naprogramovaná energia, nesie v sebe aj zámer, program, alebo dokonca duša sama o sebe je IBA program bez energie, iba sa naviaže na energiu ktorá jej vyhovuje, alebo je to dokonca len samotná čistá sila programu, ktorá len využíva to, čo jej príde do cesty? A tento program je vytvorený tak, že má daný určitý cieľ a dokáže s nejakými okolitými silami interagovať a reagovať na nie? Prečo by súčasťou toho programu nemohlo byť aj to, že vníma sám seba?
Ak som pri tejto úvahe pomotala niektoré významy slov, ktorých pointu som ešte nezvládla mozgom poňať, tak sa ospravedlňujem.

Avšak túto čistú, vysoko subtílnu formu existencie si predstavujem podobne ako jemnosť meditatívneho stavu, odovzdanie ako v spánku, plynutie v hudbe, už spomínaný oblak unášaný vánkom, pena prúdom rieky.
Asi len reaguje na cudzie sily a možno sa tomu nanajvýš tak „prizerá“, v pevnom presvedčení, že robí presne to, čo práve urobiť potrebuje a nevie urobiť nič iné - nemyslím, že vie nejako „vzdorovať“ či „ignorovať“ vonkajšie sily. Ak pôsobí viac síl, „vyhrá“ proste energia či sila, ktorá jej v danej chvíli viac vyhovuje – lepšie ju „uchytí“ – a teda na ňu silnejšie pôsobí. Ale určitým svojím "zmyslom" to súčasne vnímať možno môže.

Neviem, či moje myšlienky niekto bol schopný pochopiť. 😀 A či som to vôbec vyjadrila aspoň trochu vhodnými pojmami.

Pri čítaní tvojich slov, som sa priznám musel po každom odseku zastaviť a prečítať si ho znova. A tak si dat chvíľu čas, na spracovanie myšlienok, ktoré vo mne tvoje slová vyvolali.

Napadlo ma jednoduché vysvetlenie, až tak ze som sa na chvíľu zastavil. Otázka je, existuje nejaký rozdiel medzi vedomím človeka a vedomím zvierat? Nehovorím teraz o duši, pretože mnohí by mohli povedať, že zvieratá dušu nemajú. Ak zostaneme pri vedomí, a tom co z neho zostane po smrti. A môžu sa dane skúsenosti nadobudnuté počas života jednotlivca nejako odovzdať ďalej? Možno, že vedomie a všetkým kým bol človek zanikne po jeho smrti. Ja si skôr myslím opak.

Štúdia, ktorú som jedného dňa čítal. Sa venovala experimentom s bielymi myšami. Tie mali prejsť cez bludisko. Prvej to trvalo dosť dlho, stále blúdila no nakoniec nasla cestu. Neskôr nechali rovnakým bludisko prejsť jej potomka. Ta nova myš, prešla bludisko oveľa rýchlejšie aj keď stále mala problémy a občas zablúdil. Tak do bludiska po čase nechali vojsť tretiu generáciu, a táto myš už prebehla bludisko prakticky bez problémov. Je teda možné aby generácie takto si prenechávali a odovzdávali podvedome skúsenosti? Môže sa niečo také diať i v reinkarnacnom cyklu duše? Môže teda naše vedomie zanechať, odtlačok v našej dusi?

Ak hovoríme o tom, čo sa deje s vedomím po smrti človeka. Nemôžeme stratiť po smrti úplne všetko, ak hovoríme o tom ze sa duša učí, posúva a rastie. Prichádza do života za účelom sa niečo naučiť. Potom to co sa naučíme, veci ktorými si prejdeme aby sme dokázali naplniť to co sme si do tohto života vybrali. Všetky tieto skúsenosti našej duše, pôvodne prešli našim vedomím.

A tak je tu aj to bájne podvedomie. O ktorom sa vie veľa, ale stále nie dosť. V jednej z kníh ktoré som čítal, sa písalo o tom ako hypnoterapeut dokázal vyvolať v ľuďoch spomienky na minule životy. Dokázal teda vojsť do duše človeka, alebo boli tieto spomienky uložené niekde inde? A co ľudia, ktorí majú spomienky na minule životy, bud skrz sny alebo nejaký druh spomienok. Kde by mohli byt tieto spomienky uložené.
Môže teda časť vedomia, po smrti zostať s dušou, od tlačiť sa do duše a prejsť do ďalšej paralely a následne do ďalšieho života?

Ďakujem ti za tvoje myšlienky 🙂 dala si veľa podnetov tým mojim.

Toto je téma fakt že náročná. :-S Ak sa na to pozrieme objektívne, vlastne nikto nevie nič úplne zodpovedne. Buď niečo počul, čítal, alebo bol vychovávaný v nejakom svetonázore a tým pádom neoblomne vedel, ako a prečo sa posmrtné veci majú tak, ako sa majú a šmitec, žiaden priestor na diskusiu. A ja som tiež nebol iný. Môj prvotný pohľad na posmrtný svet bol, že smrť = koniec. To bol svet materializmu, t.j. po smrti utrum a nemusíme sa o nič starať, lebo prosto nič nie je a hotovo. Do hmoty sme sa zrodili, s hmotou aj umrieme a žiadne ďalšie záväzky. Avšak potom som sa stretol s inými pohľadmi na svet, ako napríklad s knihou Raymonda Moodyho "Život po živote". Toto mi už nasadilo toho povestného chrobáka do hlavy, že možno nie je všetko tak, ako by sa zdalo, a čo ak sú posmrtné veci o kus komplikovanejšie, než by sa zdalo? :/ No a potom, aby nebolo málo, som natrafil na nahrávky/knihy od Roberta Monroe, ktorý mal od detstva dar OOBE (astrálne cestovanie), t.j. vyletieť hocikedy z tela a stretnúť sa s čerstvo zomretými, ktorí boli samozrejme absolútne dezorientovaní a neboli schopní pochopiť, že sú čerstvo zomretí, ba sa snažili pokračovať v ich zabehnutých vzorcoch správania, ako keby sa nechumelilo a prinajlepšom im bolo divné, že okolie na nich vôbec nereaguje. A on sa im pokúšal pomôcť, dajako ich vyviesť z tejto slučky, aby si uvedomili, že prosto koniec a čo robím nie je práve produktívne a dokázali sa posunúť ďalej. Ba ako si spomínam, boli tam rôzne vysoké úrovne, akoby obežné "dráhy" nad Zemou, na ktoré sa musel s nimi dostať, aby ich dopravil do ich cieľovej úrovne a potom ich prenechal rukám niečoho, čo by sa dalo nazvať ako Karmickí Majstri.

No a najvyšší level poznania som dosiahol zatiaľ tu, v spoločenstve Selekcia, ktoré mi poskytlo ešte onakvejší pohľad na život po živote. Pre mňa osobne, výsledný poznatok je taká... synergia všetkých mojich predchádzajúcich poznaní, pretože v suma sumárum si v hlavných bodoch neodporujú a každá ďalšia znalosť len refinuje = zjemňuje to predchádzajúce poznanie. Prosto viem, hlavne na intuitívnej úrovni, že niečo nás na tej druhej strane čaká a aj keď nikto z nej úplne hodnovernú správu nepriniesol, i tak je podstatné, že sa to tu smrťou vo fyzickej rovine nekončí.

Ale aby som sa vrátil k predstavám o smrti. Pochopiteľne som sa stretol aj s informáciou, ako po smrti sa jemnohmotné telá oddeľujú od našej fyzickej zložky a nesú si so sebou všetky naše skúsenosti, ktoré potom slúžia Duši pri ďalšej reinkarnácii sťaby subtílne varovanie, že toto som už prežila, tak tu sa musím zachovať tak, alebo onak. Lebo v podstate reinkarnácia v ezoterickom svete je o tom, aby sa Duša zveľaďovala, získala čo najviac skúseností a konečnom dôsledku sa naučila všetko čo sa dokáže naučiť a potom... no a tu sa dôsledky rôznia. Niektorí vravia, že aby splynula so Stvoriteľom, iní píšu, že umožnila Stvoriteľovi spoznať samého seba... Takže opäť veľká dilema, kto má vlastne pravdu a čo má byť konečným výsledkom. :/ Ale tak celkovo, po smrti sa zachovávajú (vraj) tie skúsenosti. 🙂

Ešte ma napadlo, ak vypne mozog nastane kóma spojená s mozgovou smrťou, tak sa Duša automaticky uvoľní. Telo navonok ešte vykazuje známky života no Duša už prítomná nieje.
Ak tomu správne chápeme tak v ten moment nastupuje vedomie Duše, ale Duša ešte necestuje do tunela. Je blízko tela, lebo telo navonok žije. No vedomie Duše sa už spája so záhrobím a stými, čo odišli už o niečo skôr. Tým chcem povedať, že momentom mozgovej smrti a zánikom fyzického vedomia sme naozaj mŕtvy, hoci srdce bije. Pretože Duša sa už odpútala definitívne od mozgu a stratila kontakt s fyzickým vedomím. Fyzické vedomie zaniklo, a to je koniec životnej púte.

Ak niekto chápe tento komentár tak je dobrý 🙂