Bez tradície by sa aj ten najmocnejší kruh zmenil len na skupinu jednotlivcov, ktorí stratili spoločný rytmus.
Tradícia je pamäť spoločenstva, jeho srdcový tep a spojenie so všetkým, čo bolo, je a ešte len bude. Zákony a predpisy dávajú poriadok, ale obrady a tradície dávajú zmysel.
A práve preto majú v Selekcii svoje nezastupiteľné miesto.
Tu na blogoch sa už objavilo viacero príspevkov o kolegoch zo Selekcie, no dnes som sa rozhodol napísať o niekom, kto je momentálne síce málo viditeľný, ale vždy pripravený „spríjemniť novým členom a žiakom život“.
Nie spôsobom, ktorý by čakal niekto pohodlný – ale spôsobom, ktorý človeka donúti myslieť, cítiť a reagovať.
Reč je, samozrejme, o Luisovi, ktorého mnohí poznajú ako tichého pozorovateľa… až dovtedy, kým sa rozhodne prehovoriť. A vtedy sa začnú diať veci.
Predslov k Védam
Védy som vždy vnímal ako hlas pradávneho poriadku, ktorý nezanikol, iba bol prekrytý nánosom času. Nie je dôležité, z ktorej krajiny pochádzajú – dôležité je, že nesú jadro poznania, ktoré je blízke aj našej práci v Selekcii. Učia nás o harmónii medzi človekom a vesmírom, o sile zvuku, mantier, o zákonitostiach karmy a o ceste duše.
Zobraziť celý príspevok »Každé zvonenie smrti je ozvenou večnosti. Pripomína nám, že človek nie je oddelený od celku, že keď sa jedna duša rozlúči so svetom, dotkne sa to všetkých, ktorí ešte kráčajú po ceste života.
Smrť nie je výnimkou, ale pokračovaním.
Je dverami, ktoré sa zatvárajú len preto, aby sa na inom mieste otvorili znova.
Kliatby patria medzi najstaršie formy magického pôsobenia, ktoré sprevádzajú ľudstvo od jeho počiatkov. Nie sú len poverou či prázdnym slovom, ale prejavom sústredenej energie – zámeru, ktorý bol vyslaný s cieľom ovplyvniť niečí život, zdravie alebo osud. V starých kultúrach sa kliatby používali nielen ako nástroj pomsty, ale aj ako prostriedok ochrany, karmického vyrovnania či zachovania rovnováhy medzi svetmi. Dnes sa s nimi stretávame skôr v jemnejších formách – ako energetické uzly, ktoré bránia prúdeniu životnej sily, alebo ako zhluky cudzej energie, ktoré sa prichytili na ľudskom poli.
Zobraziť celý príspevok »Dni, keď si pripomíname tých, ktorí odišli, nie sú len o spomienkach, ale aj o vedomí spojenia medzi svetmi.
Smrť nie je koniec – je len prechod do inej vrstvy bytia, kde duša pokračuje v ceste, zbavená tela, no nie lásky.
Keď zapálime sviečku, neosvetľujeme len hrob, ale aj cestu dušiam, ktoré k nám ešte stále prichádzajú v tichu, vo sne alebo v okamihu pokoja.
Myšlienka dňa:
Pamätaj, že každý plameň, ktorý dnes horí, nesie svetlo nielen pre tých, čo odišli, ale aj pre teba.
Lebo spomienka je most – a láska, ktorá ním prechádza, nikdy nezhasína.
Dnes, keď sa svetlo sviec mieša s tichom cintorínov, si pripomíname, že smrť nie je koniec, ale návrat.
Duše, ktoré odišli, nie sú preč – len kráčajú v inej rovine, kde sa svetlo a pokoj stávajú jediným jazykom.
Pamätaj:
človek nezomiera, keď sa zastaví jeho srdce, ale keď sa naňho zabudne.
Preto spomínaj s úctou, nie so smútkom.
Každá myšlienka vyslaná v láske je mostom medzi svetmi – a každé svetlo zapálené pre tých, čo odišli, osvetľuje aj tvoju vlastnú cestu životom.
Alchýmia bola od pradávna považovaná za jednu z najhlbších a najzáhadnejších ciest poznania.
Na prvý pohľad pôsobí ako disciplína starých učencov, ktorí sa pokúšali premeniť olovo na zlato.
No v skutočnosti alchýmia nikdy nebola len o kovoch. Skutoční alchymisti nehľadali materiálne bohatstvo, ale kľúč k duchovnej premene, k pochopeniu princípov, ktoré riadia samotný vesmír – od najmenšieho zrnka prachu až po dušu človeka.