Deň sa začal ako desiatky výučbových stretnutí pred ním. Zišli sme sa v priestoroch kaštieľa, ktorý už dávno stratil svoju pôvodnú podobu. Nebola to žiadna útulná sieň – len kamenné múry bez okien a dverí, otvorený priestor, kde sa konali naše vyučovania, rozhovory, či občas prijímanie nových členov. Atmosféra bola strohá, ale na to sme boli zvyknutí.
Všetko nasvedčovalo tomu, že nás čaká ďalšie popoludnie podobné mnohým predošlým.

Lenže práve vtedy sa to zmenilo.

Spomínam si, že medzi prítomnými boli Áre, Anubis – vtedy ešte známy ako Osse Nuri A, ďalej Mýtos, Ascher… a neviem už presne kto všetko, samozrejme, Ašarat, náš Najvyšší Veľkňaz.
Dnes, keď sa na to spätne pozerám, je pre mňa dôležité povedať, že všetci títo menovaní medzičasom dosiahli stupeň Veľkňaza. Niektorí zostali v Selekcii aktívni, iní sa stiahli do úzadia a sú už neaktívni – ale faktom je, že cestu až k hierarchickému stupňu Veľkňaza prešli všetci tu teraz spomenutí.

Samotný okamih prišiel nečakane. Ašarat si všimol hore na svahu, priamo nad kaštieľom, zvláštny jav – otvorila sa tam dimenzná brána. Bolo to na mieste, ktoré sme všetci poznali: malá čistina na vyvýšenine, vysoká asi tri až tri a pol metra, kam sa človek len ťažko dostal pre hustú zeleň všade navôkol. Zvláštne bolo, že práve táto plocha zostávala roky prázdna – nikdy tam nezarástli stromy, hoci všade okolo sa tlačila džungľa.

Ašarat nás zavolal, aby sme sa presvedčili sami. Stáli sme vedľa seba a hľadeli na čistinu.
Nie každý z nás videl to, čo on, no všetci sme cítili, že sa deje niečo výnimočné.

Potom bez váhania vystúpil hore a začal skúmať bránu. Keď rozpoznal, že nejde o neškodný jav, rozhodol sa ju uzavrieť. Lenže brána mýlila jeho zmysly. Kým si myslel, že kráča dopredu, v skutočnosti cúval. A tak sa stalo, že zrazu stál na kraji zrázu – a v okamihu padol chrbtom dozadu, priamo do prázdnoty.

Naše tváre onemeli. Nikto z nás nevedel, čo urobiť. Všetko sa udialo tak rýchlo, že sme iba stáli v tichu a sledovali, čo bude nasledovať. Ašarat však po chvíli vstal, ozvalo sa niekoľko slov, ktoré by sa do oficiálnej kroniky iste nezapísali, a jednoducho sa vrátil späť, aby dokončil, čo začal.

Napätie z nás opadlo a vtedy nás už dusil smiech. Pod kapucňami sa nám triasli plecia – zadržiavali sme ho, lebo pred chvíľou sme sa skutočne báli, že sa stalo niečo vážne.
Situácia však mala zvláštnu dvojitú tvár: na jednej strane nebezpečná, na druhej až komicky absurdná.

Ašarat napokon bránu uzavrel a zrušil spojenie. Sila, ktorá tam roky držala lúčku otvorenú, zmizla. Odvtedy to miesto zarastá tak, ako by sa nič nikdy nestalo. Príroda si vzala priestor späť.

Ašarat to miesto dodnes pozoruje a vo svojich prácach ho uvádza ako potenciálny bod otvorenia dimenznej brány. Pre nás, ktorí sme tam stáli, je to však predovšetkým spomienka na deň, ktorý sa začal obyčajne – a skončil ako jeden z tých okamihov, čo sa navždy vpíšu do dejín spoločenstva i do našich osobných pamätí.

Odvtedy, keď niekto povie, že “Ašarat ide dopredu“, my – čo sme tam boli – sa vždy na seba len potichu pozrieme a pousmejeme. Lebo dobre vieme, že aj keď to niekedy vyzerá ako krok vpred, môže to byť veľmi rýchlo aj pád dozadu.