Výučbe mágie som sa venoval od prvého dňa vzniku Selekcie. Bola to pre mňa prirodzená súčasť života – niečo, čo ma napĺňalo, ale zároveň aj zaväzovalo. Od začiatku som pritom nikdy nevidel učiteľov, ktorých som vychovával, ako konkurenciu. Na iných ezoterických kurzoch to bolo bežné – učiteľ si strážil svoje „tajomstvá“ a žiakov nepúšťal ďalej. Ja som to vždy cítil inak.

V praxi sa neraz stáva, že adept mágie alebo aj skúsený mág prejde obdobím, kedy jeho schopnosť cítiť energie zoslabne alebo úplne vymizne. Tento jav je potrebné chápať v širších súvislostiach, a to nielen ako duchovný fenomén, ale aj ako reakciu fyzického organizmu.

Mágia nežije v rukách, ale v duši, ktorá vie, kedy konať a kedy čakať. Najväčší rituál sa vždy odohráva v srdci, nie v chráme. Kto sa bojí vlastného tieňa, nikdy nezapáli svetlo poznania – a predsa práve v tieni sa rodí sila, ktorá vedie k múdrosti.

Učenie mágie bolo od pradávna odovzdávané predovšetkým ústnym podaním.
Takto to poznáme zo starých tradícií, ktoré k nám prichádzajú cez generácie – majster hovoril, žiak počúval, a učenie sa prenášalo priamo cez slová a energiu. Na prvý pohľad sa to môže zdať ako ideálny spôsob: živý hlas, prítomnosť, možnosť otázok, okamžitá reakcia. Ale ako som postupne zistil, tento spôsob má aj svoje vážne úskalia.

Bolo to jedno z tých stretnutí, ktoré sa konali pri príležitosti prijatia nového kolegu. Tentoraz medzi nás prichádzal Ascher – a dnes už všetci vieme, že svoju cestu dotiahol až na Veľkňaza.

Tento príspevok pojednáva o náhľade do minulosti, keď starobylé civilizácie poznali techniky uzatvárania tieňov, a zároveň aj o tom, ako s nimi pracujeme dnes v modernej mágii.

V starovekých tradíciách, najmä v Egypte, sa verilo, že Tieň je samostatná súčasť človeka, ale aj samostatná bytosť schopná pretrvávať po smrti. Tieto „tiene“ sa mohli osamostatniť a pôsobiť v priestore ako strážcovia, sprievodcovia alebo dokonca hrozby.