Hľadám odpovede…
Neviem slepo prijať pravdu iných len preto, že oni to tak tvrdia. “Aj keby to bola stokrát pravda, nebude to moja pravda”, ako písala Elizabeth Heich. Nuž, znie to veľmi pekne, ako z pohľadnice alebo pamätníka.
Aké to je, keď nedokážete ovládať svoje vnútro? Pre niekoho bežná realita, s ktorou sa proste zmieri a povie si, že sa nechce a nemieni ovládať. Pre niekoho dlhý boj so sebou samým. A možno občas kombinácia oboch situácii.
Zobraziť celé »
Neviem slepo prijať pravdu iných len preto, že oni to tak tvrdia. “Aj keby to bola stokrát pravda, nebude to moja pravda”, ako písala Elizabeth Heich. Nuž, znie to veľmi pekne, ako z pohľadnice alebo pamätníka.
Skúsim aj ja prispieť svojím pohľadom na ďalšie zo stretnutí, ku ktorému sa Artime vyjadrila v predchádzajúcom príspevku. Pre mňa osobne majú tieto „lekcie“ zakaždým obrovský význam. V partii ľudí, ktorí sa rozhodli kráčať síce každý sám, ale predsa spolu, sa učí oveľa lepšie, ako keď človek nemá nikoho, s kým by sa poradil. Ašarat bol na podnet Artime ochotný znovu sa venovať tým, ktorí sa chcú pohnúť vpred. Kráčame každý na svojej úrovni a podľa svojich schopností. Nejde o žiadnu uzavretú spoločnosť a tak je vítaný každý, kto sa chce učiť a počúvať, skúšať si rôzne veci a podeliť sa o svoje poznatky s ostatnými. Stačí sa ozvať, prejaviť záujem a ochotu pridať sa.
Píšem, lebo vidím, že to má význam písať. Ašarat je mojim učiteľom, už roky a zažila som rôzne formy výučby a každá niečím prispela k môjmu napredovaniu na ceste životom. Učenie sa priamo v prírode o jej sile a tajomstvách je to, čo je pre mňa najviac blízke. Učenie v knihách je len pasívne a naozajstná práca s energiou a so sebou je dosiahnuteľná len vonku v teréne. Ašarat veľa nerozpráva ale pozoruje a naviguje žiaka tak, aby sa sám dostal k tomu, ako veci fungujú. Najcennejšie je, keď žiak príde na koreň veci sám a sám cíti aj na vlastnej koži, ako to je keď cíti vodu pod nohami v zemi alebo keď rozoná energiu živú od neživej atď. Je to vždy niečo nové, čo človek zažije v prírode a odnesie si domov nové zážitky a skúsenosti. Najsmutnejšie je to, že sme už stratili naše puto s prírodou a stávajú sa z nás tvory sediace v panelových izbách… Pre mňa je to cenné,že sa vieme aspoň na čas znovu vrátiť do lesa a dýchať a vnímať život tak, ako niekedy dávno…
Jedného dňa mi Ašarat zavolal a hovorí: „Dnes večer by sme mohli ísť niekam von trochu sa porozprávať aj s jednou ďalšou kolegyňou.“ Samozrejme som takúto ponuku neodmietla, aj keď som netušila, čo si mám predstaviť pod pojmom „rozhovor“. To totiž u Ašarata môže znamenať čokoľvek od klasického pokecu o všetkom možnom až po večer, na ktorý nezabudnete do konca života. A nikdy sa nedá dopredu odhadnúť, čo sa bude diať, takže som preventívne nečakala nič.
Je tmavá a strašne tichá noc posledného žijúceho tvora na planéte Zem.
Smrť. Zasiahla celú planétu Zem.
Na planéte Zem zostal už len jeden žijúci tvor.
Človek.
Faraón vošiel do jednej z miestností na konci. Za ním vošli len dvaja vybraný lekári a naši dvaja putujúci. Anaris si zrazu uvedomila, že je v ošatení, ktoré je totožné s tým, čo majú všetci okolo nej. Panovník mal veľké bolesti, ale nedával ich za žiadnych okolností najavo pred ľuďmi, ktorí boli vonku.