Jedného dňa mi Ašarat zavolal a hovorí: „Dnes večer by sme mohli ísť niekam von trochu sa porozprávať aj s jednou ďalšou kolegyňou.“ Samozrejme som takúto ponuku neodmietla, aj keď som netušila, čo si mám predstaviť pod pojmom „rozhovor“. To totiž u Ašarata môže znamenať čokoľvek od klasického pokecu o všetkom možnom až po večer, na ktorý nezabudnete do konca života. A nikdy sa nedá dopredu odhadnúť, čo sa bude diať, takže som preventívne nečakala nič.

Stretli sme sa o pár hodín neskôr na jednom krásnom kúsku lesa za mestom. Zobrali sme so sebou aj vrhacie nože a kým sme sa usadili na miesto vhodné pre rozhovor, len tak som si so svojím nožom skúšala opakovať nejaké ťahy. Ten nápad sa Ašaratovi zrejme celkom zapáčil a rozhodol sa, že nás naučí čosi nové aj z tejto oblasti – ako sa zladiť so svojou zbraňou, vcítiť sa do nej, aby sa stala našou súčasťou a zasahovala ciel presne podľa našej vôle. Zaujímavý moment nastal, keď sa Ašarat rozhodol vplývať na jeden cieľ tak, aby sa naše nože doňho ani omylom nezapichli. Ego samozrejme nepustilo a tak sme to skúšali stále dokola, ale stále bezvýsledne. Keď danú ochranu zrušil, zrazu to išlo. Pokiaľ sa nám nejaký cieľ zdal príliš nezasiahnuteľný, zobral si oba nože a rovno z miesta, kde stál, ich s úplnou samozrejmosťou zapichol do požadovaného cieľa pekne vedľa seba. To samozrejme naše protesty značne oslabilo a neostávalo nám nič iné, než to skúšať ďalej. Pomedzi to všetko nám nezabudol spôsobom jemu vlastným pripomenúť naše nedostatky v niektorých oblastiach, ako počúvanie či pozorovanie okolia. Aj keď jeho metódy nie sú vždy dvakrát príjemné, dokonale nimi podčiarkuje požadovaný efekt priznania si našej vlastnej chyby. Pár krát sa aj jemu podarilo netrafiť, ale ťažko odhadnúť, či mu to proste nevyšlo, alebo to bola len ukážka toho, že neuspieť nie je žiadna katastrofa.

Presunuli sme sa k jednému stromu o pár metrov ďalej, na ktorom tiež urobil pomocou suchého konára „čosi“, o čom nám síce nič nepovedal, ale už po niekoľkých hodoch nožom nám bolo jasné, aký efekt daný úkon vyvolal. Nože lietali úplne atypicky, neboli sme schopné ich do stromu zapichnúť a ani on sám tú bariéru neprerazil. Potom sme mali tú ochranu zrušiť, takže som z pamäte vylovila poznatky zo stretnutí, kde nám o podobných veciach prednášal, a podľa všetkého sa to aj podarilo – zrazu ten zásah nebol až tak nemožný.

Neskôr sme preciťovali živú a mŕtvu energiu, natrafili sme aj na zdroj tzv. prázdna, o ktorom sme sa tiež následne presvedčili podľa aury okolo stojacich stromov. Zaujímavým zážitkom bolo pre mňa precítenie energie suchého konára, ktorý mal ale v sebe okrem mŕtvej energie ešte čosi zvláštne. Nevedela som to identifikovať a tak som sa spýtala Ašarata, či to cíti tiež. Povedal, že podľa všetkého je v tom konári ešte aj kus živej energie a teší ho, že sa mi podarilo to zaregistrovať. Keď sme z neho kúsok vyrezali, pod zoschnutým povrchom sme naozaj našli ešte čerstvé drevo a nasťahovalo sa tam aj pár chrobáčikov.  V prírode je neskutočné množstvo vecí, ktoré sa dajú v mágii použiť, či už na tréning alebo na prácu.

Už tesne pri aute zobral Ašarat do ruky obyčajný kameň z cesty a podal mi ho do ruky, aby som zistila, ktorú stranu ma plusovú a ktorú mínusovú. A potom spravil niečo, o čom som síce už počula z rozprávania iných, ale na vlastné oči som ešte nemala tú česť – začal z oblohy gumovať oblaky. Vysielal na ne protipólnu energiu a oni naozaj postupne mizli. Pravdu povediac, neprekvapilo ma to, nikdy som nepochybovala o tom, že to dokáže, ale jeden moment ma dosť zaskočil. Keď takto pracoval niekoľko minút, zrazu som pri ňom nevedela vydržať. Vyžarovalo z neho čosi tak silné, že ma to jednoducho odtláčalo preč, každou minútou som sa nenápadne posúvala dozadu, lebo som mala pocit, že mi z toho rozhodí vnútro. V niektorých chvíľach som ho chcela aj zastaviť, lebo to vo mne vibrovalo už tak silno, že som nevedela, čo s tým mám robiť a len veľmi ťažko sa tá sila ovládala. Takto som cúvla asi o 7 metrov a ešte stále som to cítila. Neodvážila som sa však čokoľvek povedať, a to som väčšinou až samovražedne drzá. Tak si to asi viete predstaviť… Každopádne, oblaky z oblohy zmizli a mne sa veľmi uľavilo, keď konečne uznal svoju prácu za dokončenú a zložil ruky.

Ešte aj cestou naspäť nás stihol dobre miereným slovom pripraviť o chuť do jedla, ale to už asi patrí k folklóru jeho štýlu učenia. Radšej nech ma niekto objektívne skritizuje, ako by ma mal len chváliť. Nie je to síce najpríjemnejšie, ale aspoň to posúva človeka niekam vpred, zatiaľ čo pochvala len zvyšuje sebavedomie aj v úrovniach, keď možno ešte ani nie je na čo byť hrdý.

Tagy: magická prax, tréning mágie, výučba mágie