Podarilo sa, predsa len som sa zúčastnila – táto veta sa mi s patričnou dávkou radosti dokola prehráva v mysli vždy, keď si spomeniem na môj prvý víkend strávený s členmi Selekcie. Zo začiatku to pre mňa vyzeralo dosť biedne a hrozilo, že sa nebudem môcť zúčastniť prijímacieho ceremoniálu, keďže som už mala naplánovaný program na niekoľko víkendov vopred. Neviem, do akej miery pomohla moja tichá nádej, ale nakoniec sa dátum stanovil presne na tú jedinú sobotu, ktorá mi vyhovovala. Až mám chuť sa zasmiať – mám pocit, ako keby som si to doslova vymodlila.

Jedna z prvých vecí, ktoré som si po príchode do centrály Selekcie uvedomila, bola, že som ešte nikdy v živote nestretla skupinu ľudí s takým silným vyžarovaním. Jasné, raz za čas sa zjaví ktosi, koho môžem charakterizovať ako charizmatického človeka, ale toto bolo iné – miestnosť sa doslova nabila príjemnou a silnou energiou. Postupne sa každý stručne predstavil a mne nie prvýkrát napadlo, že som sa tam asi ocitla omylom. Vážne, hovorila som si, čo tu robím? Medzi ľuďmi, ktorí dokážu vnímať úžasné veci a majú silné zážitky? Nestala sa niekde chyba? Udialo sa mi už síce pár nevysvetliteľných vecí, ale bude to stačiť?

Pochybnosti sa mi podarilo odkopnúť bokom aspoň na chvíľu a keď sme čakali v zástupe na zablikotanie lampáša, oblečení do plášťov, ktoré nás trochu chránili pred drzými komármi, cítila som radosť a obrovskú zvedavosť. Vykročila som za svetlom trochu nervózna z hustnúcej tmy. Sústredila som sa len na to, aby som sa nepotkla alebo si nezvrtla členok v nejakej diere, pretože moje krátkozraké oči mi rady predhadzujú výzvy v podobe prehliadnutých jám, výmoľov a pokrútených konárov.

Sústredila som sa na svoje kroky tak veľmi, že som si starú kúriu všimla až vtedy, keď sa týčila nado mnou. Stihla som si len pomyslieť „wow, aké perfektné miesto“ a už som bola vnútri a kráčala som k trojici, ktorá mala nachystanú prvú sériu otázok. Samozrejme, nebolo by to ono, ak by sa mi už pri prvom stanovišti nepodaril drobný kiks. Pri jednej otázke som si neuvedomila, že kolega ešte nedohovoril, a trochu som mu skočila do reči, ale našťastie som zo seba dostala len prvú slabiku a potom som hneď stíchla.

Do miestnosti, kde sa odohrala prevažná časť prijímania nových členov, som prišla ako predposledná v poradí, ale aj tak mi zostalo dosť času poobzerať sa spod kapucne. Nemala som žiadne konkrétne očakávania. Moje vnímanie je, myslím si, na dosť slabej úrovni, takže som nebola prekvapená, keď som nezaznamenala žiadnu ďalšiu energiu okrem tej vyžarujúcej z prítomných ľudí. Cítila som sa vlastne dosť dobre; atmosféra bola skvelá, urobilo to na mňa dojem. A hlavne ako pravý milovník kníh som neustále zrakom skákala ku siedmim hrubým zväzkom, ktoré vyzerali, že čakajú na nás, nováčikov.

Samotný obrad prijatia bol fantastický a ešte stále som z neho nadšená. Čítanie prísahy bol silný zážitok. Po zapečatení miestnosti sa mi zdalo, že sa zmenilo prúdenie vzduchu; akoby niekto zavrel dvere a uzavrel nás tak pred svetom. Celkom dobrý výkon, Ayanna, zdá sa, že si aj niečo pocítila, gratulovala som si v duchu ironicky, presvedčená o tom, že sa už k ničomu inému v ten večer nezmôžem.

Nakoniec prišiel rad aj na mňa a bola som vyzvaná, aby som vstúpila do miestnosti s tieňmi. Postavila som sa teda na určené miesto, vidiac toho len veľmi málo, a pomaly som sa uklonila, tak, ako sa to asi odo mňa očakávalo. A potom… sa nedialo nič. Stála som v tme, po ľavici Veľmajster Ascher a za sebou som vnímala prítomnosť Veľkňažnej Tary. Nikto sa nepohol, nikto nič nepovedal. V tej chvíli ma zalial studený pot, lebo mi napadlo, že som určite niečo prepočula. Mala som sa predsa iba predstaviť tieňom a vyjadriť im úctu, nie? Alebo sa hovorilo ešte niečo ďalšie? Zase som nedávala pozor? A čo bolo horšie, necítila som nič nezvyčajné, len prítomnosť ďalších dvoch ľudí v miestnosti a vzdialené, tlmené energie ostatných. Skvelé; jednoducho skvelé, povzdychla som si v duchu. Stalo sa už niekedy v histórii Selekcie, že by niekoho vyhodili počas obradu prijímania členov, lebo je totálne neschopný? Zdá sa, že budem prvá…

Trochu som nadvihla hlavu, aby som sa nadýchla a pripravila na fiasko, keď som si uvedomila, že niečo sa zmenilo. Stena, oproti ktorej som stála, už nebola nepreniknuteľnou černotou. Zbledla do tmavomodrého odtieňa a nemohlo to byť tým, že by sa mi oči prispôsobili tme; to by sa dialo postupne, lenže táto zmena nastala doslova žmurknutím oka. Sklonila som hlavu, zavrela som oči a znova ich otvorila. Modrá tam bola stále. Bol to podobný pocit, akoby sa za mnou nachádzalo veľké tmavé akvárium a ja som sa pozerala na odraz vody na stene. Dokonca sa ten odraz aj zavlnil – vlastne som mala pocit, že sa v ňom hýbalo čosi tmavé. Ani som sa nestihla sústrediť a naštartovať svoju zvedavosť, a už mi Veľmajster naznačil, že môžem odísť.

Zamyslene som sa vrátila na miesto, opatrne našľapujúc, lebo mi trochu zakolísala rovnováha. Zaradila som sa do radu a zvedavo som nakúkala do tmavej miestnosti, no už som nič zvláštne nezbadala. Celý zvyšok večera som sa k tomu zážitku v duchu vracala a uvažovala som nad tým, či som naozaj videla to, čo som videla. Rozum chcel nájsť logické vysvetlenie, ale nepodarilo sa mu to.

Odvtedy prešiel už relatívne dlhý čas – píšem s nechceným oneskorením – a pri spomienke na ten zážitok ma stále príjemne mrazí. Kedykoľvek by som si to celé zopakovala, pretože pre mňa bol rituál prijatia do Selekcie jedným z najsilnejších momentov v živote. A využívam túto príležitosť, aby som sa všetkým poďakovala za perfektnú organizáciu a podporu, ktorú som cítila na každom kroku. Netuším, čo zo mňa nakoniec bude, ale už sa neviem dočkať ďalšieho víkendu, učenia sa a tréningu, pretože konečne som sa po dlhej dobe cítila výborne. Po mesiacoch plných nepokoja, stresov a pocitu, že sa môj život dostal do slepej uličky, som si uvedomila, že som žiadosťou o prijatie urobila správnu vec. Nielenže si plním svoj životný sen, ale počas toho víkendu som sa nedokázala zbaviť pocitu, že som presne tam, kde mám byť, s ľuďmi, ktorých už nejakým spôsobom poznám – žeby z minulých životov?

Špeciálna vďaka patrí kolegovi Theosovi, ktorý už týždne trpezlivo znáša moje otázky a vytrvalo ma presviedča, že mám v sebe skryté schopnosti. Nebyť jeho, ani netuším, že spoločenstvo Selekcie existuje. Ďakujem!