Ulička snov
Bolo sotva pol piatej podvečer, keď zavolal priateľ menom Jozef. Jeho biblické meno predznamenávalo určitú súhru zhody náhod.
Niekde vysoko na ohnivej hore stál hrad. Bola noc, ak sa to dá tak nazvať, keď tu pred jeho hradbami zastavil tmavý koč. Kočiš zoskočil z koča a pootvoril dvere. Zhmotnená prozreteľnosť vystúpila zhmotnená v tele muža zahaleného do habitu. V tom hrade bdelo zahalené nekonečno v podobe ľudskej odeté do purpurového habitu.
Bolo sotva pol piatej podvečer, keď zavolal priateľ menom Jozef. Jeho biblické meno predznamenávalo určitú súhru zhody náhod.
Ctení priatelia.
Vo vašich komentároch otázky nastolené boli. Pokúsim sa teda odpovedať jasnejšie.
Občas sa zamýšľam, aké to je stáť voči sile, ktorá je silnejšia ako som ja sám, a tak zvažujem, že či práve ona je tou, ktorá ma má priviesť do záhuby alebo skôr naopak na vrchol svojho poznania a tým pádom stojím v skutočnosti voči sile úplne inej a mne veľmi známej a to voči sile seba samého.
Izba páchla zatuchlinou akoby sa o ňu nik nestaral niekoľko rokov. Z hrdzavej trubky nad umývadlom kvapkala voda pričom taktiež hrdzavé kohútiky boli dotiahnuté. Zvuk každej dopadnutej kvapky do útrob umývadla predstavoval akoby čas plynúci v tejto zvláštnej miestnosti.
Miestnosť v podzemí. V jej strede osem sviec tvoriacich kruh. Stred tohto kruhu tvorí podnos zahalený čiernou tkaninou a na ktorom je tajomne vyzerajúca kryštálová guľa. Pri kruhu sedí sám muž zahalený do rúcha. Celá miestnosť vytvára magickú atmosféru pripravujúcu energeticky celú miestnosť akoby zastretú zvláštne tajomným fluidom.
Bolo už neskoro. Noc pohlcovala jeho pohľad z okna smerujúci ku oblohe plnej hviezd. Plakal a jeho slzy zalievali jeho tvár plnú vrások. Uvedomoval si, že skutočnosti nabrali širokého charakteru, ktorý nemožno z jeho pozície zdanlivo zvrátiť. Vonku na strome pred domom sedela mlčky sediaca vrana.