Bolo už neskoro. Noc pohlcovala jeho pohľad z okna smerujúci ku oblohe plnej hviezd. Plakal a jeho slzy zalievali jeho tvár plnú vrások. Uvedomoval si, že skutočnosti nabrali širokého charakteru, ktorý nemožno z jeho pozície zdanlivo zvrátiť. Vonku na strome pred domom sedela mlčky sediaca vrana.

Budovali sme mnoho a dlho to, s čím sme počítali, že nám to pomôže a zachráni nás to. Napokon len niekoľko jedincov pri posledných postupoch a našich rozhodnutiach prišli do štádia, že sme len vyvolali sily, ktoré si od nás vyžiadali maximálnu fyzickú obetu a na druhej strate mali tendenciu pohltiť energetickú stránku našich skutočných zámerov. Precenili sme náš skutočný potenciál a všetko to, čo sme roky budovali. Tu a teraz zrazu všetko viselo na jednom jedinom vlásku a otázniku, ktorý sa začal pomaly v svojom zahnutí vyrovnávať a pripomínal skôr výkričník, výstrahu.

Individualizmus s ľudskou tvárou a úspech prekrýval skutočnú a slabú tvár jedincov, ktorí sľubovali pomoc a ochotu meniť chod vecí. Iní silní a mocou očarení v horách a lesoch či hradoch a zámkoch pod záštitou nekonečnej moci a poznania síl riešili svoje mini skupinky v mienke, že našli zmysel a svoju papierovú stoličku, či piedestál určený k večnému uznaniu ponorenému do prahu prázdnoty, ktorá zívala v prázdnej šálke kávy, ktorú dopíjal za oknom, kde stál a mlčky dumal na tou čírou skutočnosťou, ktorú postrehol. Spomínal na Zimana, Transformátora a iné postavičky z jeho dielok, ktoré opísal ako hrdinov z dôb dávnych. Uvedomoval si svoj následný a rázny krok, ktorý tak dlho postrádal a vedel, že raz sa mu nevyhne a že príde. Padlý anjel, on strojca pekla a jeho synov, zrazu tu ako diabol v nebi slepcov strúhal svoju blaženú prapodstatu ako keď drevorezbár tvorí sošku anjela z čerstvého dreva. Bolo neskoro ako vrana predpovedala v tieni konárov stromu, avšak ešte stále skoro na finálne rozhodnutie a postup, ktorý mal docieliť celkovú zmenu chodu danej, vzniknutej situácie prameniacej zo spomienky, ktorá vznikla pri naplnení šálky kávou zaliatej horúcou vodou, ktorá vždy bola, je a bude ako jeden z prvopočiatkov a síl vzniku života a deštrukčnej sily niekde tam na začiatku tohto celého deja, ktorého i ty si súčasťou.

Ako sa však rozhodneš? Položil mu obraz v odraze skla okna pred ktorým stál tak jednoduchú otázku. Vrana vonku urobila krok v ľavo, nahla sa pod ľavé krídlo a zobákom si prečistila pierka. Potom urobila dva kroky v pravo a opäť si zdvihla, tento krát práve krídlo a očistila sa. Následne si pretriasla chvostom, našušorila sa a zostala sedieť naďalej pokojne na konári. Sedela tam pokojne a tíško úplne sama. On tíško za sklom stále naďalej pátral po zrejmej odpovedi na položenú otázku. Jeho zrak však stále sledoval vranu. Ten koncentrovaný pohľad si však na moment ukradol jeho myseľ, vnem a cit a sústredil sa na vranu. Vrana daný jav precítila a v tom momente zostala akoby prilepená ku konáru. Bol zrazu v nej a začal pociťovať mnohé inak. Cítil hniezdo, liahol sa, cítil matkin zobák vo svojom a jej kŕmenie a obetu, pociťoval v tom hniezde ďalších jedincov, pocítil prvý pád na zem, ako sa učil lietať a napokon aj prvý moment keď vzlietol, lietal, vysoko, nízko, pociťoval boj, boj o prežitie, či udržanie si prežitého, cítil sa ako to, čím nikdy nebol a pritom to všetko cítil inak, akoby práve tým daným prežitým pocitom formou prežitých momentov práve on sám bol. A tak tieto myšlienky postupne začali ustupovať a jeho energia sa začala postupne navracať späť do tela stojaceho za oknom a pozerajúceho v tom momente akoby do prázdna okamihu tvojich myšlienok ktoré brodia v týchto riadkoch hladné po poznaní známeho neznáma.

Nuž nadýchni sa priateľu a vykroč na túto púť. Nič neočakávaj a dávaj všetko čo Ti prináleží, pretože aj tak napokon o všetko prídeš a tým aj všetko získaš späť. Nedúfaj v to, že to dokážeš, ale tomu začni veriť. Pretože to, čo si nestihol zmeniť hneď môžeš urobiť práve tu a práve teraz, ak sa tak rozhodneš učiniť. Učiň tak to, čo silu Ti dá a odvahu na tú cestu, ktorú tak dlho si zakrýval samým sebou a odrazom obrazov v iných v ktorých obraze si sa stratil v zmysle upokojaceho sebaklamu z klamstiev, ktoré ich pohľad v nevedomosti sprevádzal prejav tebe tak blízky až pripomínajúci tvoje vlastné slzy padajúce na zem v nádeji, že konečne vypočuješ svoj vnútorný hlas a vydáš sa opäť s nádejou na ďalšiu cestu večného poznania tak ako sa vydala už dávno tá mŕtva vrana sediaca na tom konári stromu pred tvojim vlastným prahom domu.

Dopovedal posledné slová obrazu na skle a vzápätí sa ľavou rukou z celej sily napriahol voči sklu a v tichosti sa len pozastavil a pousmial.

Tá noc bola napokon plná svetla a tma noci pripomínala deň.