Je naozaj velmi VELA vediet "Kto som" a vediet to vzdy za kazdych okolnosti. Len malokto dospel tam, ze to vie a vie to vzdy a nesklame seba sameho. Vacsina skor ci neskor, casto ci len zriedkavo, sklzne do iluzie o sebe samom, vytovri si sebaklam a potom narazi a pride sklamanie a v lepsom pripade potom uvedomenie a pochopenie.

Ašarat, dovoľ, aby som zareagoval na tento tvoj príspevok. Pokúsim sa svoje myšlienky napísať tak, ako som ich cítil pri čítaní tohto príspevku. Hm, ťažké je definovanie samého seba, keď ty sám, tvoja podstata a tvoje kroky sú mnohokrát zastreté oponou a potom ťažko hľadať v nich jedno, či druhé, preto následne ľudia majú tendenciu ti pripisovať štatút Boha alebo Diabla. Mnohokrát by chceli mnohí možno aj pochopiť a prísť na príčinu riešenia svojho vlastného vnútra a jeho pochopenia v zmysle cesty, ktorú istým svojským spôsobom prezentuješ. Na druhej strane ľudia mnohokrát potrebujú konkrétne informácie, konkrétne spôsoby, lenže to je mnohokrát pri tejto forme učenia premenlivé a potom sa podaktorí strácajú a neveria si, následné tebe. Čo urobia? Kam majú ísť, keď by možno aj riešili svoje vnútro, ale nevedia presne ako, lebo návody, ktoré zrejme prichádzajú sú buď nepostačujúce alebo im skrátka človek nerozumie formou, akou sú mu prezentované. Nechcem nikoho zastávať, ani osočovať, len proste vidím aj niektoré iné faktory, ktoré sú príčinami istých rozhodnutí ľudí. To, že ľudia snívajú je prirodzené, mnohí sú vďaka svojim snom aj úspešný, pretože mnohokrát práve vďaka snom, ktorým verili na rozdiel od ostatných, ktorí o nich pochybovali práve priviedli v živote tam, kam chceli. Či sú vnútorne na tom tak, že sú zjednotený sami v sebe so sebou a s tým, čo robia, neviem posúdiť, ale určite keď človek prestane snívať, čo nahradí jeho uvedomenie vnútornej podstaty, keď nemá cieľ? Viem, asi cieľ a sen nie sú to isté. Niekto povie, že kľúčom je realita, krutá realita a jej precítenie, pochopenie a stotožnenie sa s ňou. A čo potom takého jedinca čaká? No buď pochopí a pokorí sa jej a nájde spôsob, cestu ako z toho vykľučkuje, ale musí byť veľmi silný a zároveň musí tak, či onak mať istý oporný bod, ktorý ho povedie ďalej, inak skončí v útrobách opustenia seba samého alebo v blázninci. O pochopení a bytí tým, kým človek je bez ohľadu na prácu, ktorú robí. Toto je tiež téma, hodná pozastavenia sa. Máš pravdu, je jedno čo robíš, bez ohľadu na postavenie. Dôležité je byť tým, kým skutočne si, ale koľký z nás si toto dokážu povedať? Že som ten, kto som. Na druhej strane ti napíšem, že sám poznáš situácie, kedy človek finančne padne na hubu a musí sa postaviť na vlastné a ísť ďalej, no poviem ti z osobnej skúsenosti, že bez ohľadu na vyššie uvedenú pointu, ktorú si napísal v dnešnej dobe každý potrebuje prežiť a vymotať sa aj z takých ťažkých situácií ako sú dlhy, úvery, hypotéky atď. a ver mi, že za minimálnu mzdu s uvedomovaním samého seba nebude „druhá“ strana čakať ani minútu, aby po tebe nešla, pokiaľ dlžíš. Skrátka vnímam dnešnú dobu tak, že pokiaľ človek je aj tým, kým je a môže mať neskutočnú silu a schopnosti, istým súvislosťiam sa nevyhne a pokiaľ musí platiť dlhy, bude robiť všetko preto, aby našiel prácu ktorou sa ich zbaví čo najskôr a nie prácu, ktorou si ich bude ešte prehlbovať alebo vytvárať, pretože spôsob života v dnešnej dobe z minimálneho minima je skutočne na hranici prežitia, a keď ide o prežitie, v človeku sa zapínajú rôzne pudy, myšlienky a otázky veď sám dobre vieš. Je to istá forma boja. A ja sa nevzdávam, bez ohľadu na somariny, ktoré sa týkajú istých pochybností, ktoré začínam pomaly ale isto vnímať inak aj vďaka tebe. Viem, že v konečnom dôsledku každý čelíme len samému sebe.

kolega stratus: na tretie čítanie som ťa tuším aj pochopila. a veru nie si ďaleko od pravdy. ak som na ceste, na ktorej chcem byť a kráčam po nej preto, že po nej chcem kráčať, tak je všetko v porádečku, nech už to momentálne vyzerá viac či menej ružovo. ak mám cieľ a víziu a som na ceste, ktorú som si sama vybrala, tak už netreba nič "len" kráčať.

Kto som? Odpovede mnohych budu opisom seba zvonka ci uz ocami inych alebo vlastnymi akoby sme boli niekto druhy. V horsom pripade este skreslene iluziami o sebe samom. Ak niekde som opis bude iny ako ked padnem na dno. Preco? Asi preto, ze to asi nebola uplne spravna odpoved. Asi preto, ze sa na seba neviem pozerat spravne.
Ked sa pozriem na seba mojim vlastnym vnutrom, mal by som vidiet to iste ci uz som mimo seba v postaveni boha, ci cloveka, ci otroka... som to stale ja. Jedine co sa moze menit je reakcia mojeho ega, ktore popri tychto zmenach rastie ci tesi sa alebo pada a place. A je uplne jedno co si o tom myslia druhi.