Na tému: " straty a nálezy " by sa dalo uviesť, veľa skutočných príbehov, ale pretože sa sa stále dookola opakujú je to matematická rovnica. Neznáma sa dá vyrátať a vieme zistiť aj výsledok...

Nuž, táto téma je mi dosť blízka, takže sa s vami podelím o svoje skúsenosti.
Raz som už Selekciu odložila. Nebrala som Selekciu ako nejaké bremeno, skôr ako niečo, čo ma síce priťahovalo, ale zároveň som tomu nerozumela, ako niečo, čo mi bolo vtedy ešte na míle vzdialené a ja som ešte nechápala, čo tam vlastne robím. Aj keď som to potom niekoľko krát oľutovala a zároveň si aj jedným dychom nahovárala, že to bolo dobré rozhodnutie nepokračovať ďalej, až po niekoľkých rokoch som pochopila, prečo bola celá tá pauza v mojom prípade nutná. Bola nutná na to, aby som veľa vecí v sebe pochopila a ujasnila si. Aby som pochopila, že sa mám vrátiť naspäť a že všetko má svoj čas. Keď mi po niekoľkých rokoch bola ponúknutá možnosť vrátiť sa naspäť, neváhala som lebo som vedela, že to tak proste má byť, že sem patrím.
No a odvtedy prišli rôzne iné krízy, väčšie či menšie a ja som sa niekoľkokrát ocitla pre dilemou – lenže tou dilemou nebolo už to, či pokračovať alebo nepokračovať v Selekcii ďalej, skôr išlo o to ako pokračovať ďalej. Vy, ktorí ma poznáte iste viete o čom hovorím. Rodina, vzdialenosť, financie, psychika, povaha, atď atď. – stačí, ak len v jednej oblasti stratíte pevnú pôdu pod nohami a už to ide pekne dole vodou. Niekedy však osud je zaujímavý a rád nám naloží z rôznych oblastí naraz, veď nech je sranda. Alebo si naložíme my sami? Na to si môžeme každý sám odpovedať 🙂 Vtedy sa zdá byť tým najjednoduchším riešením hodiť flintu do žita – proste zutekať. Ku kríze si môžeme pridať ešte fakt, že väčšina z nás musí svetu okolo nás ukazovať inú tvár, tú ktorú naša spoločnosť dokáže akceptovať a to stojí mnoho síl. Nie je ľahké byť akoby súčasťou dvoch svetov, ktoré, verte môžu byť dvoma extrémami, hlavne ak naše fyzické a bytostné ja sú akoby na opačných póloch.
Už som raz odišla a myslela som si, že táto časť mňa je proste preč a nahradí ju niečo iné. Lenže tú časť nič iné nahradiť nemohlo, tú časť nahradila len prázdnota. Akokoľvek som sa snažila tú prázdnotu vyplniť a nahovárať si, že predsa všetko je ok, len som klamala samú seba.
Teraz, keď mám krízu, tak hľadám – hľadám spôsob ako tú krízu prekonať a hľadám spôsob ako sa spoznať, lebo kríza je aj na to, aby sme sa lepšie spoznali. V kríze je niekedy ťažké myslieť racionálne.. vtedy si však vravím: veď toto je môj domov, moja bytosť patrí sem. Nemôžem predsa to, čo je mojou súčasťou len tak odignorovať a tváriť sa, že neexistuje a tým si myslieť, že som si všetko uľahčila. Avšak radšej sa zastavím a poviem si, ok, nemám momentálne sily ísť ďalej na 100 percent lebo tie sily potrebujem niekde inde. Tak radšej pôjdem na 50 percent, ale pôjdem ďalej, vyriešim to čo treba a potom sa možno raz k tým 100 percentám vrátim.
V poslednom rade ešte dodám, že keď už viem, že sem patrím, že tu proste mám byť, tak jednoducho cítim zodpovednosť ísť ďalej a nevzdať to – veď to všetko koniec koncov nerobím len pre seba.

Rád by som prispel do diskusie. Nie som vaším členom, som len fanúšikom, a ak, teda bude môj vstup nevhodný, tak nech ho admin. proste zmaže.

@Ašarat, je správne, ale aj odvážne, že si pustil takúto tému na pretras.
Táto téma a diskusia vo mne niečo pohla. Mal som rozpísaných niekoľko variácii, ako reagovať a prispieť do diskusie.

Chcel som reagovať na Taru, aj na Avais, ale potom som to zmazal. Nemám právo, predsa niekomu koho osobne nepoznám niečo osobné písať.

Tak svoj príspevok uzavriem len nasledovnými slovami.
Páči sa mi, že sa nehráte na supermanov a odkryli ste aj ľudskú podstatu ľudí vnútri.

Naďalej ostanem vaším fanúšikom. Hoci žiadosť si zatiaľ nemôžem podať, pretože tomu bránia objektívne príčiny, no aj tak sem naďalej budem chodiť čítať vaše príspevky a fandiť Vám na vašej ceste.

Táto téma je, si myslím, blízka skoro každému, koho zo Selekcie poznám.

Sám som si prešiel krízami, či už väčšou či menšou. Mal som krízu, kedy mi objektívne príčiny min. pol roka nedovolili pokračovať vo výučbe a byť aktívny. Sú obdobia, kedy nám fyzický či osobný život naloží toľko, že nemáme inú možnosť ako sa na nejaké obdobie sústrediť na to, aby sme túto časť života vyriešili a dostali do rovnováhy.
Sú momenty, kedy potrebujete zabrať na inom fronte, aby ste sa aj vo svojom fyzickom živote posunuli niekam ďalej. Lebo nech sme čím sme, žijeme aj svoj fyzický život a keď tam nie sú veci tak ako si želáme, aby sme boli šťastní, tak šťastní nebudeme, budeme frustrovaní a to nikdy nevedie k ničomu dobrému.
Mal som aj obdobie kedy som premýšľal či má pre mňa význam v Selekcii zostať, že či mi to dáva to čo moja duša potrebuje a či sám som dostatočným prínosom, že či nie je pre mňa rozumnejšie svoj čas investovať do inej časti života.
Niekedy možno príde obdobie, kde človek len potrebuje čas pre seba a nemá vnútornú silu a chuť sa venovať druhým a byť pridanou hodnotou pre Spoločenstvo prípadne aj pre seba v tomto smere. Je dobré sa vedieť zastaviť a dopriať si čas. Je to ako keď si dáte dovolenku z práce na oddych. Nedá sa ísť nonstop na plné obrátky.
A mal som aj menšie krízy, kde sa proste človeku len nedarilo, kde netreba silou mocou niečo radikálne meniť a týmito krízičkami som hladko preplával.
Je jasné, že táto cesta nie je pre každého. Aj keď duchovný rozvoj je súčasťou vývoja každej duše, každého cesta je iná. Nie každý má byť neurochirurg, tak ako nie každý má ísť touto formou duchovnej cesty, ktorou kráčame my.
Avšak, ak sa v tom raz niekto nájde, osloví to jeho vnútro, stane sa súčasťou, začne sem vnútorne patriť aj keď nie s každým musí vchádzať ako najlepší kamarát, cíti to tak a chápe vnútornú hodnotu tohto spoločenstva, tak to nemôže byť nesprávne. Nie u každého tento vnútorný pocit príde hneď, ale môže prísť časom, že sa to postupne v nich zobúdza. U niekoho to začne záujmom. Nejakým skrytým ťahaním ho týmto smerom a prejde čas, rozvinie sa to a cíti to. Iní to cítia hneď.
Tí, čo sem majú patriť sa sem vrátia aj keď v duchu svojej krízy si dajú pauzu a zdanlivo odídu. Možno práve to potrebujú, aby sa mohli potom plnohodnotne vrátiť na svoju cestu, ktorej sa či chcú alebo nechcú nevyhnú a dovedie ich to na ňu.
Svoju dušu neumlčíte. Ako píše kolegyňa Tara, môžete ju nejaký čas ignorovať, ale tá si stále pôjde svoje a čím dlhšie ju budete ignorovať, tým budete nespokojnejší a frustrovanejší. Povediete prázdny nenaplnený život. Dokonca sa môže stať, že aj tá nesprávna cesta, ktorou kráčate, zostane zatarasená a budete donútení k radikálnej zmene.
Keď to porovnám s bežným životom, tak ani problémy vo vzťahu či s blýzkimi alebo priateľmi nebodaj problémy v práci nevyriešite tým, že od toho utečiete. Pauza a oddych od toho, môže pomôcť, ale nie je to riešenie. Všetko si Vás to počká. A ani radikálne zmeny v živote, že teraz sa mi nedarí, tak musím všetko zmeniť, nie sú vždy najmúdrejšie. Netreba radikálne meniť všetko.

Priatelia, kolegovia a aj tí budúci kolegovia, prajem Vám veľa veľa vnútornej sily v boji s týmto životným fenoménom.

Sára máš pravdu 🙂 súhlasím s tebou.
A hlavne súhlasím, že každé ráno, keď sa zobudíš a na veľkom prste na nohe nemáš priviazaný štítok, tak to je dobré ráno. 🙂

Tiež nie som žiadnou výnimkou vo veciach krízovitých, i mňa jedna takáto dostihla. A to som bol skalopevne presvedčený, že mne sa také nemôôôôôže stať, ja prosto tutok taktok sem patrím a aj keby z neba traktory krížené s kombajnami padali, nezaprieš spasiteľa svojho. No človek mieni, synergia všetkých možných nepríjemných životných situácií mení.

Lebo hej, vypozoroval som na sebe, že chuť praštiť trebárs so Selekciou sa dostavuje, keď počet problémov (zdanlivo neriešiteľných) exponenciálne narastá a potom sa aj chodenie na výučbu začne javiť sťa jeden z nich. A už keď sa veci fakt že nezvládajú, prikmotrí sa pochybovanie o vlastnej schopnosti vôbec žiť, znášať tento hrmotný osud a zrazu únik pred všetkým vyzerá veľmi sexy.

Teda áno, mal som takýto temný moment, že už je toho viac než veľa a toto by zložilo aj tura a zišlo by sa niečo z problémov preriediť. Nebol však veľmi dlhý a ani dostatočne hlboký, aby sa pretavil do reality. Čo myslím je v konečnom dôsledku na čom záleží, či sa týmto tienistým momentom poddáme, alebo nie. A čo nás nesundá jak prasa vedro, to nás vraj posilní.

Je vynikajúce, že nachádzam v kolegoch veľkú podporu/oporu a na stretnutia sa vďaka tomu teším. Pokiaľ neklesne toto tešenie sa pod istý level, je kríza menej pravdepodobná. A keď občas dostanem injekciu sebadôvery, ako napríklad nedávno od kolegyne Sáry, za čo jej patrí moja hlboká vďaka, tak som odhodlaný pokračovať nech sa deje čo sa deje. A verím, že sa diať bude... Bo to by nebol život, keby sa nedialo, hejže hej? 🙂