Hmla sa rozprestiera všade okolo.
Pokrýva cesty, lúky, rieky, domy, i nás.
Pohybujeme sa v tej hmle a nevidíme. Počuť počujeme okolo seba ruch i hlasy, ale nevidíme.
Hmla všetko prikrýva. Postupne sa rozvidnieva a slnečné lúče rozpúšťajú opar hmly.
Už sa nemusíme báť toho, čo sa v hmle ukrýva. Už o chvíľku všetko jasne uvidíme. Všetko to, čo hmla ukryla.
A postupne, ako hmla ustupuje vidíme všetko to, čo prikryla – cesty, lúky, rieky, domy i nás.
A postupom času a slnečných lúčov sa objavujú nielen kontúry ciest, lúky, riek, domov a nás, ale aj to, čo je menšie.
Smeti, deti idúce do školy, pes, čo sa venčí na trávniku, sekréty zvierat i ľudí.
A potom ľudia, vidieť jasne ľudí. Vidieť do nich, do ich duší pretože hmla sa rozplynula a vidieť všetko to, čo robí človeka človekom a aj to, čo nazývame životom a civilizáciou.
Vidíme samých seba takých, aký skutočne sme.
Ale ako je toto možné veď pred tým nebolo vidieť vôbec nič. Bola okolo hmla a bolo jasné, že okolo nás bolo toto všetko, ale nebolo to vidieť.
Čo stým, keď všetci už vidíme zrazu všetko to, čo hmla zakrývala.
Vidíme to, čo sme učinili, alebo spôsobili svojimi činmi. Vidieť, ako sme kradli, vraždili, či niekomu niečo sľúbili a nedržali sľub.
Človek je hneď chápavý a vie presne čo sa stalo.
To slnko ktoré dáva život môže za to, čo sa stalo. Zobrala nám opar hmly.
A tak si všetci okamžite vytvoria ten svoj opar hmly, zo svojej vlastnej aury a zmiznú v opare hmly.
A opäť je všetko v poriadku, alebo nie?
Vidieť smeti, deti idúce do školy, pes čo sa venčí na trávniku, sekréty zvierat i ľudí.
Ale nevidieť nás a naše činy, pretože opar hmly našej aury zakryl všetko to, ako sme kradli, vraždili, či niekomu niečo sľúbili a nedržali sľub.
A tak sa môže začať nový deň a herci javiska zvaného život, môžu pokojne kráčať ďalej, pretože kostýmy z hmly zakrývajú všetko.
Alebo niečo predsa len nie?