Učenie mágie bolo od pradávna odovzdávané predovšetkým ústnym podaním.
Takto to poznáme zo starých tradícií, ktoré k nám prichádzajú cez generácie – majster hovoril, žiak počúval, a učenie sa prenášalo priamo cez slová a energiu. Na prvý pohľad sa to môže zdať ako ideálny spôsob: živý hlas, prítomnosť, možnosť otázok, okamžitá reakcia. Ale ako som postupne zistil, tento spôsob má aj svoje vážne úskalia.

Ja sám som sa učil po starom. Nebolo to vždy ľahké, lebo neexistoval žiadny písomný základ, ku ktorému by som sa mohol vrátiť. Musel som si preto vytrénovať pamäť, a to veľmi dôkladne.
S odstupom času vidím, že ma to formovalo – nielen ako mága, ale aj ako človeka.
Pamäť sa stala mojou výhodou. Raz sa mi to dokonca zišlo v celkom inom prostredí – keď som pôsobil v ochotníckych divadelných predstaveniach. Vždy som svoje texty vedel naspamäť ako prvý, aj keď som mal hlavnú úlohu a najviac replík. To, čo bolo v mágii ťažkosťou, sa v tomto prípade ukázalo ako dar.

Keď som začal učiť prvých žiakov, spočiatku som sa držal tejto tradície.
Vysvetľoval som, odovzdával som techniky, opisoval procesy a hovoril o súvislostiach tak, ako som ich poznal zo svojho zasvätenia a skúseností. Každé stretnutie bolo naplnené slovami, ktoré mali otvoriť cestu. Ale veľmi rýchlo sa ukázalo, že slovo, keď zostane len vyslovené, je zároveň krehké.

Žiaci si síce pamätali, čo som povedal, ale každý trochu inak. Každý počul cez svoje filtre, svoje chápanie, svoje prežívanie. A tak sa stávalo, že keď sa po čase medzi sebou rozprávali, vznikali rozpory. Jeden tvrdil: „Ašarat povedal toto,“ druhý odvetil: „Nie, on to vysvetlil inak.“
Tretí bol presvedčený, že mal pravdu on, pretože si pamätal vlastnú verziu. A hádka bola na svete.

Zdanlivo išlo o maličkosti – o znenie jednej vety, o spôsob, akým som použil pojem, alebo o detail pri popise rituálu. Ale tieto maličkosti rástli. Často prerástli do napätia, dokonca aj do vážnych sporov. Učenie, ktoré malo spájať, sa začalo kriviť a rozdeľovať.
To, čo malo otvárať cestu k pochopeniu, sa stávalo príčinou nezhody.

Vtedy som si uvedomil, že ak má učenie zostať čisté a nezmenené, musím urobiť zásadný krok.
A tak som sa rozhodol – začnem písať.

Písané slovo má v mágii osobitný význam. Nie je to len záznam – je to pečať, ktorá nesie nielen význam slov, ale aj energiu, ktorú do nej vkladá autor.
Keď som prvý raz sadol a začal svoje poznatky zapisovať, cítil som, že robím krok, ktorý zmení celé spoločenstvo. Už nešlo len o to, aby som vysvetlil. Išlo o to, aby som vytvoril základ, ku ktorému sa bude možné vždy vrátiť – jasný, pevný, nezmeniteľný.

Písané slovo sa nedá prekrútiť tak ľahko, ako vyslovené.
Vždy sa dá otvoriť kniha, nájsť konkrétny odsek a presne citovať, čo je napísané. Už sa nikto nemusel hádať, kto čo počul a ako to myslel. Bolo to pred očami každého.

Samozrejme, ani písané slovo nie je úplne bez rizika – aj text môže byť interpretovaný rôzne.
Ale rozdiel je v tom, že text je pevný bod. Nedá sa meniť podľa nálady pamäti.
A keď sa učenie stalo zapísaným, otvorilo to aj nové možnosti: systematickosť, usporiadanosť, kontinuitu.

Postupne z týchto zápiskov začali vznikať magické práce. Prvou takouto prácou bol text, ktorý mal niečo cez päťdesiat strán. Keď sa dostal medzi žiakov, vyvolal veľký rozruch. Niektorí mali obavy, že sa takéto poznanie môže dostať k neoprávneným, iní zas namietali, že tým narušujem starú tradíciu ústneho odovzdávania. Objavili sa aj hlasy, že takto zapísané učenie stratí časť svojej živej sily.
Napriek tomu sa ukázalo, že písomná forma prináša poriadok a jasnosť, ktoré doteraz chýbali.
Po tejto prvej práci prirodzene nasledovali ďalšie – menšie texty určené pre žiakov aj širšie štúdie, ktoré vysvetľovali nielen samotnú techniku, ale aj jej filozofické a duchovné pozadie.
Každá práca bola ako ďalší kameň v stavbe. A keď sa kameňov nazbieralo dosť, prirodzene z toho vznikla stavba celá – knihy mágie.

Za tých tridsať rokov som písaniu venoval tisícky hodín. Písal som v každej voľnej chvíli, popri práci. Písal som po nociach, na služobných cestách, keď sa našiel kúsok voľna, počas sviatkov, keď som bol doma – vždy, keď to bolo možné. Nebolo to nič samozrejmé. To, čo dnes niektorí berú ako hotovú vec, ja som musel tvrdo odrieť.

Tieto knihy nie sú obyčajné čítanie. Nie sú určené na prelet očami, ako román. Každá kapitola je kľúč, každá veta je šifra, ktorá sa otvára postupne. Takto som ich písal – s vedomím, že ich budú čítať žiaci, učeníci i majstri. Každý z nich si v texte nájde svoju vrstvu a svoj vlastný prístup k pochopeniu.

Zmena od ústneho podania k písanému systému priniesla do Spoločenstva Selekcia aj pokoj.
Žiaci už nemuseli medzi sebou spochybňovať, kto si čo pamätá. Mohli sa oprieť o text.
A ja som sa mohol venovať tomu podstatnému – nie dokazovaniu, čo som povedal, ale otváraniu nových oblastí učenia.

Keď sa dnes pozriem späť, vidím, že to bolo jedno z najdôležitejších rozhodnutí, ktoré som urobil. Pretože tým vznikla tradícia písaného slova v našej mágii. A táto tradícia nie je len praktická – je aj duchovná. Písané slovo nesie stopu, ktorá pretrváva generácie. Aj keď môj hlas utíchne, text zostáva.

Mnohokrát som si uvedomil, že aj staré spoločenstvá, ktoré poznáme z histórie, stáli pred rovnakou dilemou. Anách poznal silu ústneho odovzdávania, ale vedel aj to, že bez zapísania sa mnohé stráca. Aj v starovekom Egypte sa tajomstvá zapisovali do zvitkov, aby zostali zachované pre zasvätených.

Ja som teda neurobil nič iné, len som nadviazal na túto líniu – a prispôsobil ju našej dobe.
Pravda je, že som aj ja vedel o existencii kníh mágie, no nemal som k nim reálny prístup.
Boli uschované u jedného člena Anách, ktorý pôsobil ako notár v Bratislave. Ja som žil stovky kilometrov odtiaľ a vtedajšie pomery nedovoľovali, aby som sa k nim dostal. Aj keby mi ich chceli sprístupniť, nebola na to šanca. Bol čas komunizmu, ktorý tu vládol v plnej sile, a my sme boli v hlbokej ilegalite.

Výnimkou bol len jeden krátky prípad – keď mi ich môj učiteľ jeden večer doniesol. Mal som ich v rukách, prelistoval som ich, cítil ich váhu a silu, ale už ráno si ich musel zobrať späť, pretože knihy museli ísť do bezpečia. Viac som sa k nim už nikdy nedostal.

Knihy mágie, ktoré z mojich prác vznikli, preto nie sú len súborom textov.
Sú to živé piliere učenia. Každý, kto ich otvorí, vstupuje do priestoru, kde sa uchováva čistota poznania. A každý, kto sa k nim vracia, si overuje, že cesta je stále rovnaká – nie skreslená, nie polovičná, ale celistvá.

A tak som pochopil, že písanie nebolo iba reakciou na hádky žiakov.
Bolo to rozhodnutie, ktoré zmenilo spôsob, akým sa bude odovzdávať poznanie v našom Spoločenstve Selekcia. Nie preto, aby sa umlčali spory, ale aby učenie mohlo rásť bez tieňov nedorozumení.

Preto dnes, keď niekto otvorí Knihu mágie, vidí nielen slová, ale aj dôvod, prečo sú tam.
Je to odkaz pre všetkých, ktorí prídu po nás – aby sa už nikdy nehádali, čo učiteľ povedal, ale aby vedeli, čo napísal a aký zmysel to nesie.

A osobne dodám – nikdy som neoľutoval, že som urobil tento krok.
Moje knihy mágie sú výsledkom potreby zachovať učenie v čistote, ale zároveň sa stali aj mojím odkazom.  Aj keby raz môj hlas utíchol, tieto knihy budú naďalej hovoriť a viesť ďalšie generácie.
A to je dôvod, prečo som začal písať – aby pravda o mágii zostala neporušená a vždy prístupná tým, ktorí ju budú hľadať.

PS:

Písané magické práce a knihy mágie sú pre mňa nielen cestou, ako zachovať učenie v čistote, ale aj mojím osobným duchovným odkazom. Sú určené nielen žiakom a kolegom v Spoločenstve Selekcia, ale aj mojim deťom a vnúčatám – aby vedeli, že to, čo som budoval, malo zmysel a zostáva tu pre nich.
Je to odkaz, ktorý má presiahnuť jednu generáciu a pripomínať, že cesta poznania je večná a otvorená každému, kto sa rozhodne po nej kráčať.

PS2

Aj ja som sa potešil písanému textu, pretože počas úvodných rokov Spoločenstva Selekcia som prežíval obdobie, ktoré bolo pre mňa nesmierne náročné. Súviselo to s prácou – bol som tak neskonale vyťažený, že sa to odrazilo aj na mojej pamäti. Začal som veľmi zabúdať a prežíval som intenzívne výpadky pamäte. Moja hlava jednoducho nestíhala ten obrovský nápor. Moji súputníci dobre vedia, o čom píšem.

A tak, vždy keď som nemal práve pracovné povinnosti, písal som jednotlivé časti a tie som si potom vytlačil. Text som poskytol jednému, ten si ho naštudoval a posunul ďalšiemu – až si to postupne prečítali všetci. Internet u nás ešte neexistoval a počítač bol skôr raritou, a preto písané slovo malo pre nás úplne inú hodnotu než dnes.

Raz sa stalo, že sme sa stretli v akejsi pivárni. Prišiel som a oni mali pri sebe môj materiál.
Nevedel som o tom, a tak som sa opýtal, čo to čítajú. Podali mi to so slovami: „Ale len tak, toto sa nám dostalo do rúk.“ Vzal som to, začítal som sa a po chvíli som zhodnotil: „To je veru dobrý, zaujímavý materiál.“

V tom okamihu všetci vybuchli do smiechu a jeden z nich poznamenal: „Veď to si písal ty!“
Ešteže som to pochválil – a nie naopak.

PS3

Samozrejme, aj ja som sa vyvíjal – nielen ako človek a mág, ale aj v tom, čo som chcel odovzdať písaným slovom. Je to viditeľné aj na rozsahu kníh mágie. Prvá Kniha mágie mala približne 54 strán, druhá už cez 300, štvrtá dosiahla 767 a tá posledná napokon až 1300 strán.

Okrem toho pribudla aj Kniha mágie II určená pre HS7 – HS9, ktorá má 820 strán. Pôvodne som ju vôbec nemal v úmysle napísať, ale VK Vhiolynta ma presvedčila, aby som tak urobil – a dnes viem, že to bolo správne rozhodnutie.