O smrti – 1
Myslím, že každý z nás, kto sa narodil a dožil sa minimálne veku 15 rokov, sa musel stretnúť a stretol sa s fenoménom smrti.
Vždy, keď sa s týmto fenoménom stretáme sa s ním, úplne prirodzene a podvedome sa musíme zamyslieť, čo sa s nami stane, keď sa nás život skončí. Je tomu tak, ako nás učí náboženstvo – jedno ktoré – alebo smrťou naozaj všetko len skončilo a už nič nie je?
Ja osobne som sa nad týmto samozrejme tiež veľakrát zamyslel, snažil som sa nájsť odpovede ako fyzický človek, ako človek, ktorý sa so smrťou stretol stratou svojho blízkeho, ako aj z pozície toho, že smrti neuniknem ani ja. Avšak pozerám sa na to aj tak, že smrťou sa nič nekončí, len sa prerušila určitá etapa, aby došlo k zmene a aby sa mohla začať nová etapa a nový život.
Nechcem sa teraz na toto pozerať z hľadiska náboženstva, ani tu dogmaticky pretláčať svoj názor a tvrdiť, že som neomylný. Bol by som rád, keby ste túto moju ďalšiu prácu prijali len ako podnet na zamyslenie, a pritom všetkom si ponechali svoj osobný názor a hľadali odpoveď podľa svojich vlastných predstáv a uvážení. Pretože jedna z najnebezpečnejších vecí na svete hneď po egoizme, závisti a zášti, je každopádne dogmatizmus. I keď pripúšťam, že dogmatizmus ako taký je vo svojej podstate správny. Aj človek keď sa narodí, je nevinný a až jeho neskoršie činy v dospelom veku z neho urobia mnohokrát vraha, či inú odsúdeniahodnú bytosť. Takže vo svojej podstate, ak berieme dogmatizmus ako taký, pri svojom zrode bol zrejme nevinný a až postupom času sa z dogmatizmu stala nebezpečná zbraň, na ktorú si treba dávať pozor.
Teda ak dovolíte, skúsme sa teraz pozrieť na smrteľnosť a nesmrteľnosť z môjho pohľadu a to z pohľadu, že veci vnímam inak ako dogmou zaťažený človek.
V histórii čohokoľvek nenájdeme nesmrteľnú bytosť. Treba si uvedomiť, že aj takzvané nesmrteľné bytosti, ako upíri či vlkolaci, všetci boli určitým spôsobom smrteľní. Aj tí, ktorí sa považujeme za pôvodné bytosti tejto planéty a ktorí sme sem prišli z obrovských diaľav vesmíru, sme vo svojej podstate stále boli smrteľní. Lebo aj my sme museli prejsť zámenami tela. Preto je dobré vedieť, čo nás čaká a spoznať to, čo nás čaká. Smrť ako takú sa musíme naučiť preciťovať, musíme vedieť spoznať jej silu, jej vôľu a byť stotožnený s ňou.
Ak smrť budeme definovať ako nejakú bytosť, postavu alebo čokoľvek, každý si predstaví niečo iné. Skúsme si smrť definovať len ako nejakú silu. Nedefinujme ju tak, že to je jedna bytosť, chápme ju ako abstraktnú bytosť, ktorá je všade a nikde. To znamená, že sa môže zhmotniť v určitej situácii, ale pritom môže pôsobiť aj bez toho, aby sme jej prítomnosť evidovali. V každom nádychu a výdychu nadychujeme a vydychujeme silu smrti, pretože keď ju berieme ako abstraktnú silu, tak je všade okolo vo vzduchu, v kyslíku, ktorý dýchame.
Nie všade a vždy je prítomná v zmysle toho, že ju cítiť, vidieť a poznať. Kde je napr. vojna, masové vraždy, popravy a podobne, tam smrť nie je prítomná vo svojej podstate ako pri klasickej smrti. Smrť dokonca nie je prítomná ani pri každej normálnej smrti, pretože je to abstraktná sila. Sotva niekto vie zistiť, prečo sa zjavuje práve tam či onam a práve v takom prípade a zrovna v takej pozícii, že je ju cítiť.
Mnohí ľudia prežili fenomén smrti z vlastného pohľadu. To znamená, že umreli a vrátili sa do tela. Existuje o tom nespočetné množstvo príbehov. V koľkých týchto prípadoch je však opísané, že by človek stretol niečo ako smrť? Ak sa nad týmto zamyslíte, určite mi dáte za pravdu, že so smrťou sa stretlo možno jedno promile ľudí z celkového počtu tých, ktorí sa dokázali po smrti vrátiť do svojho tela. To znamená, že pri opisovaní udalosti svojej smrti opísali okolie miesta, kde sa nachádzali, opísali svoj stav, cestu tunelom, ako aj to, že stretli svojich známych, ktorí odišli z tohto sveta pred nimi. Boli prípady, kde človek, ktorý sa takto vedel vrátiť späť, opisoval napríklad dej, kde sa rozprával s človekom, ktorý už nežil a prekvapene mu hovoril: “Ako to že si tu? Veď teba sme už pochovali pred nejakým časom.” A potom sa dozvedel, že vlastne nie dotyčný človek, ktorého stretol, je na nesprávnom mieste, ale on sám je mŕtvy, len si ešte túto skutočnosť nedokázal uvedomiť.
Z toho teda vyplýva fakt, že so smrťou sa títo ľudia vlastne nestretli. Môžeme si teda položiť otázku, existuje smrť tak, ako ju poznáme a opisujeme? Moja odpoveď je: áno. Zrejme sa opýtate, ako je možné, že títo ľudia ju nestretli. Moja odpoveď bude: vďaka tomu, že ju nestretli, je jasné, že nenastal ich čas, i keď došlo k tragickej udalosti a prekročili hranicu života a smrti. Nejakou svojou časťou sa dostali do sveta paralely a nejakou ďalšou časťou ešte ostali v medzipriestore a súčasne v priestore fyzického bytia. Je mi jasné, že toto je trošku komplikované na pochopenie, ale nie je potrebné vždy všetko zjednodušovať. Nuž teda, ak sa títo ľudia vrátili a so smrťou sa nestretli, ako som už povedal, nenastal ich čas. Ľudia, ktorí sa so smrťou stretli, však neomylne vedeli, že smrť prišla, že jej sila je tam, a že pôsobí.
Tagy: sila smrti, Smrť
8 komentárov
Zanechajte reakciu
Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.