Byť optimistom či pesimistom? Táto priam shakespearovská otázka mi vŕtva v hlave už pár týžnov. Vidíme pohár naplnený do polky. Bude pre nás poloplný alebo poloprázdny? Aké výhody a nevýhody prinášajú tieto dva tak diametrálne odlišné pohľady na svet?

Človek si žije svoj viac či menej jednoduchý život, prediera sa každodennými problémami ako všetci ostatní viac či menej bežní smrteľníci. Nech sa už vo svojej dôležitosti považujeme za čokoľvek, skúsme teraz brať do úvahy výlučne rovinu bežných dní, v ktorých všetci žijeme. Pesimista za každým rohom vidí blížiacu sa pohromu. Pred každou viac či menej významnou udalosťou sa mu v hlave odvinie najmenej 10 scenárov, podľa ktorých by sa to všetko moho do.. babrať. Neteší sa z ničoho, lebo zo všetkého má strach. Strach, ako to dopadne, čo sa pokazí, akú katastrofu naňho zase zošle tá anonymná vyššia entita sediaca na obláčiku a kývajúca nohami v sandáloch… Radšej sa ani do ničoho nepustí, lebo však nech robí čokoľvek, aj tak sa to pokašle. Onosatosamo – ten japonec čo všetko zbabre. Osobitnou kategóriou sú ešte takzvaní depresívni pesimisti – živočíšny druh, ktorý je práve o tých svojich bežných problémoch skalopevne presvedčený, že sú tie najstrašnejšie na svete. A potom sú ešte takí, čo sa snažia celú svoju životnú smolu zvaliť na niekoho iného.

S bežným pesimistom je ťažko žiť. Sama si s tým už idem na nervy. Ani neviem kedy sa mi to stalo a zrazu ma jeden blízky človek upozornil, že na akýkoľvek podnet reagujem automaticky negatívne. Len aby sa nestalo toto, dúfam že sa nestane tamto, čo keď sa zase stane hento… Koľko katastrof si asi takýmto prístupom človek sám privolá? 🙂

A čo taký optimista? Má presne rovnaké životné problémy ako každý dvojnohý živočích honosiaci sa názvom “človek”. Žije si zo dňa na deň, ráno sa zobudí a (tu prichádza rozdiel) namiesto nenávistného vražedného pohľadu na zvoniaci budík sa cez okno usmeje na vychádzajúce slnko. Je zvedavý, čo mu nový deň prinesie, aké prekážky sa mu dostanú do cesty aby ich zase mohol nejako horko-ťažko zvládnuť a večer si povedať: “Bol to dobrý deň.” Teší sa z drobností – z toho, že vzduch už pomaly vonia jeseňou, že ráno sa za domom na lúke dvíha hmla prerážaná lúčmi slnka. Prekážky prežíva možno miestami ťažko, ale vždy sa vie z toho nejako dostať a postaviť sa na nohy. Však c’est la vie, či ako to tí žabožrúti revolucionárski hovoria. Aké pekné a romantické, že? Ako z učebnice pozitívneho prístupu k životu, ktorých máte v každom kníhkupectve za vagón.

No pravdu povediac, nie vždy je také jednoduché držať sa týchto zaručených návodov na život. Však keď čakám to najhoršie, tak všetko ostatné už musí byť lepšie, nie? Akási automatická psychická obrana. Ale ako som zistila, pesimizmus človeka oberá o kvantum energie. Unavený vstáva, unavený si líha, unavene žije. Zahájila som teda transformáciu pesimistu na optimistu.

Je to podľa Vás možné? Má človek prístup k svetu zakódovaný v povahe a nevyhne sa tomu? Alebo je to o osobnom rozhodnutí, ako chcem svoj život prežívať?