Mala som okolo 23 rokov, keď som pracovala v jednej zahraničnej firme ako administratívna pracovníčka a popritom som si dorábala univerzitu.

Veľmi rada spomínam na tie časy, pretože som bola mladá, spoznávala som veľa ľudí a nemala som takmer žiadne záväzky. Vo svojom voľnom čase som prevažne trávievala svoj čas s kamarátkami alebo som si písala cez internet s kamarátom žijúcim vo Francúzku, bratrancami, sestrenicami a priateľmi.
Môj život plynul relatívne bez menších komplikácií a pokiaľ sa aj nejaké vyskytli, tak som ich vedela bez problémov vyriešiť. Jedného dňa sa však všetko zmenilo. Spoznala som nového človeka, ktorým bol on. Meno tu radšej neuvediem, pretože si to možno práve aj ty.
S kamarátkou sme cestovali autobusom a na jednej zo zastávok nastúpil do autobusu neznámi ale pritom zaujímavý mladík. Kamarátka ma hneď na neho upozornila, že nejaká jej známa ho pozná a že je to zvláštny chalanisko. Opýtala som sa jej, čo je na ňom také zvláštne, pretože okrem toho, že som mala z neho zaujímavý pocit ma nejako neprekvapoval nejakou extra zvláštnosťou. Neodpovedala mi a mne bolo jasné, že mi niečo tají. Ako som tak na neho pozerala, tak po chvíli sa otočil a pozrel sa mi do očí. Jeho pohľad bol priamy, dokonca natoľko, že som hneď uhla pohľadom. Potom som sklonila hlavu a dúfala, že sa už nepozerá. Pozrela som na kamarátku, potom som rýchlo jedným očkom pozrela na neho. Už sa nepozeral. Vydýchla som si a zároveň som sa potešila. Na ďalšej autobusovej zástavke sme spolu s kamarátkou vystúpili a išli sme do kina. Hrali tam film s názvom „Svet podľa Prota“, pôvodný názov bol tuším K-PAX. Nechcela som na to ísť a dlho som zvažovala, či ma bude baviť film o zelených mužíkoch zvaných mimozemšťania. Kamarátka ma dlho prehovárala, aby som na ten film išla. Napokon ma ukecala, pretože po kine mi sľúbila, že pôjdeme na pizzu. Keď sme dorazili celé premočené do kina, pretože pršalo, tak som si všimla pri kupovaní lístkov, že vidím opäť toho zaujímavého mladíka ako sedí na stoličke a čaká v chodbe pred kinosálou kedy začnú púšťať ľudí dnu. Ako som ho videla, rýchlo som menila smer pohľadu tak, aby si ma nevšimol. Povedala som to aj kamarátke. Tá sa usmiala a mi povedala: „Nevšímaj si ho, veď nie je až taký fešák.“ Pozrela som na ňu a odpovedala som: „To nie, určite nie.“. Usmiala som sa na ňu, ale pritom sama v sebe som cítila, že to tak nie je, že ma predsa len niečím zaujal a niečo som začala v diaľavách seba samej k nemu pociťovať. Keď začali ľudí vpúšťať do kinosály, išli sme medzi prvými. Ako sme sa usadili na sedačkách v kine, všimla som si, že mladík tam nebol. Čakal vonku. Svetlá v sále sa pomaly strácali v tme a plátno pred nami zahalili prvé obrázky filmu. Bola som prekvapená. Hneď v úvode filmu ma zaujal Spacey v hlavnej úlohe ako podivného mimozemšťana, ktorý sa ocitol tu na našej Zemi. Príbeh a myšlienka filmu bola skutočne prekvapivo úžasná. Nakoniec som bola rada, že som išla. Z kina som však odchádzala s jednou záhadou. Áno, bol to on. Ten neznámi mladík, ktorý vo mne zanechal tie zaujímavé pocity. Cestou do pizzerie som premýšľala, ako by som mala možnosť ho aspoň trošku spoznať prípadne ho aspoň stretnúť. Sama som nevedela, čím to je, ale neskutočne ma priťahoval.
Kamarátka otvárala dvere pizzerie a my sme si sadli ku stolu, keď v tom vstúpila do pizzerie aj naša ďalšia kamarátka Elen. Och, aj by som takmer zabudla vážení čitatelia, zabudla som sa Vám predstaviť. Moje meno je Ester a moja kamarátka, ktorá ma zobrala na ten super film sa volá Eliška. Úspešné predstavenie našich hrdiniek tohto príbehu som zvládol síce oneskorene, ale úspešne, takže môžeme pokračovať v našom príbehu ďalej. Ako nás Elen zazrela tak vykríkla radosťou a podišla hneď k nám. Opýtala sa, či si môže k nám prisadnúť, pokiaľ nepríde jej priateľa kamarát, ktorý jej má priniesť knižku z filozofie. Totiž Elenin priateľ študoval na univerzite filozofiu a náhle ochorel a požičal jeho spolužiakovi knihu, ktorú súrne potreboval, aby sa mohol učiť na skúšku. A tak sme spolu hovorili o škole, kamarátoch, kamarátkach a srandovali sme, bolo nám veľmi dobre a zábavne. Po asi hodinke však vstúpil do pizzerie niekto, koho som skutočne neočakávala. Áno bol to on. Bol to ten mladík z autobusu a z kina. Akonáhle ho zazrela Eliška, tak ho privítala so slovami a úsmevom na tvári: „Arion, vitaj, rada ťa vidím, poď si k nám prisadnúť.“ Mladík si prisadol k nám a Eliška nám ho slušne predstavila: „Tak kočky, toto je Arion Silent. Je to spolužiak mojej lásky a dnes večer mi priniesol knižku, ktorú mal požičanú. Mimochodom, toto sú moje fajn kamarátky Elen a Ester.“ Arion sa v slušnosti s nami zoznámil a dodal, že sa z videnia poznáme. Mne to nedalo a hneď som sa ho musela spýtať: „Ako sa Ti páčil film v kine?“ Pozrel sa na mňa a v tom momente som sa vo svojom vnútri cítila akoby v nemom úžase. „Film bol vynikajúci, ako aj herecké výkony a samozrejme aj kvalitná hudba.“ Povedal a pozeral mi pritom do očí. Celý večer bol úplne úžasný. Rozoberali sme spolu všetci rôzne témy a bolo vidieť, že si vcelku rozumieme. Pred odchodom z reštaurácie sa ma Arion opýtal, či by mi mohol niekedy len tak zavolať a ísť sa so mnou prejsť niekam von. Súhlasila som a dala som mu svoje číslo. Potom sme šli domov, pričom Arion ma ešte odprevadil spolu s Elen domov. Bola som rada, že som ho trošku spoznala a bola som zvedavá, či zavolá. Zavolal som. Totiž celý ten príbeh mal pre mňa iný hlbší zmysel, ako možno sama Ester v tom momente tušila a to síce v tom, že to začalo u mňa nejako takto:

Bolo sychravé ráno a ja som sa prebudil akoby zo zlého sna. Snívalo sa mi, že sa nachádzam v jednom starobylom dome. Pociťoval som prítomnosť nejakej zvláštnej sily. Nevedel som si vôbec spomenúť, že čo som tam robil, či za kým som prišiel, ale skrátka vnímal som niečo, niečo neznáme. Ako som šiel chodbou toho staručičkého domu som si všimol pootvorené dvere do nejakej miestnosti. Zvláštny pocit ma v tom sne akoby pootočil a prinútil vojsť do tej miestnosti chrbtom. Ako som tak učinil, všimol som si prastaré zrkadlo na stene hneď pri dverách a ňom?! V ňom som uvidel prazvláštnu bytosť zahalenú akoby do mníšskeho rúcha. Nevedel som, čo mám robiť, bol som v tom sne voľajaký neistý ale po pár sekundách ak sa to dá tak časovo nazvať som pocítil úľavu a zrazu som nepociťoval strach. Pootočil som sa a tvárou v tvár som stál naproti tej zahalenej postave. Nevidel som jej tvár a jej postoj pôsobil veľmi pokojne. „S čím prichádzaš?“ Opýtala sa ma. V tom momente som zdrevenel a nemal som slov. horšie bolo to, že som mal pocit, že viem presnú odpoveď, ale zaváhal som. V tom sa postava rozpažila a otočením mi prešla vánkom plášťa popred oči a zmizla. Tu niekde sa prerušil dej sna a ja som sa spotený prebudil ako zo zlého sna. Posadil som sa na posteľ a ešte niekoľko minút som len tak sedel a pozeral do blba. Nebol to totiž ani prvý ani posledný zo snov, ktoré som mával s podobnou bytosťou alebo obdobným motívom. Väčšinou sa to celé točilo okolo nejakého starého domu, studne, ktorá bola v záhrade za nejakým domom, Amerike a tak. Nevedel som si to všetko vysvetliť avšak vedel som, že to bude mať súvis s tým, čomu som sa venoval. Zaujímala ma filozofia, psychológia a v poslednej dobe hlavne okruhy a oblasti ezoteriky, či mágie. Pociťoval som dávno v sebe, že mám určité neznáme danosti a schopnosti, ale nevedel som si ich vysvetliť. Postavil som sa prešiel som pomalým krokom do kúpeľne. Urobil som si rannú očistu a pri príchode do izby som sa zahľadel na knižku, ktorú som dostal od sestry a volala sa „Päť Tibeťanov“. Súbor 5 cvikov určených na fyzickú a psychickú rovnováhu. Chytil som ju do rúk, pohladil som jej pekný obal a položil som ju naspäť na poličku. Opäť som sedel na posteli ale tento krát som sa pomaly začal obliekať. Ako som sa obliekal, tak som premýšľal stále nad tým snom a snami. Pod knižkou o piatich Tibeťanoch však svietila ešte jedna a to dejiny filozofie. Mal som ju požičanú od môjho spolužiaka Johna. Tak som ju vytiahol a položil na vrh tej prvej. Keď som sa obliekol, zobral som knihu a pobral som sa do práce. Cítil som, že dnešný deň bude jeden z tých lepších. Hneď v úvode ma pristihol cestou do práce revízor v autobuse a pýtal si odo mňa lístok. Malo to však jeden háčik, že ráno som opäť hľadal včerajšiu noc a zabudol som si doma všetky doklady. Pokuta 100 dolárov ma neminula. Nadšený som prišiel do práce a toto nadšenie mi spríjemnili ďalší dvaja kolegovia, keď mi oznámili, že musím prebrať na dnešný deň ich agendu min. do piatej hodiny. Bol som neskutočne šťastný. Mal som dosť svojej práce a nie aby som riešil ešte aj problémy iných. Sadol som si teda klasicky za počítač zapol tu nádhernú skrinku a začal som pozerať na tie farebné úvodné okná s nápisom Windows. Nemal som slov. Ten obrázok mi evidentne pripomínal môj celkový stav osobnosti. Skutočne som sám v sebe pociťoval jedno obrovské okno. Po naskočení úvodnej plochy som si zapol ako prvý program na poštu. Klasika, 32 mailov, z toho 55 pre mňa. Tak to už chodí. Nasledujúce štyri hodiny som pozeral do tej krabičky predo mnou a popritom som riešil niekoľko desiatok nezmyselných telefonátov a pripadal som si len ako úbohý medzi kus, či medzičlánok v systéme, a to nie len v pracovnom. Mal som pocit, že som nikto, nič, len nultý člen v jednom nekonečnom reťazci celej tejto mašinérie, ktorá ma živila i keď som mal skôr úplne opačný pocit a to bez ohľadu na peniaze. Tu som začal chápať pointu toho, že niekedy ani peniaze nemajú hodnotu. Napadli ma hneď pritom krajiny s nerastným bohatstvom a paradox toho, ako niekto bohatý ako naša krajina príde niekam, vyťaží v danej krajine prírodné bohatstvo a odvďačí sa danej krajine hŕstkou peňazí, za ktoré si síce niečo kúpia, ale prídu o to najcennejšie a to prírodné bohatstvo a možnosť poznania využitia jeho potenciálu. A tak som nadobudol pocit, že si dám kávu. Po káve mi zvonil mobil. Ako som ho zdvihol, tak som zrazu pocítil zvláštny pocit. Začala sa mi točiť hlava a prestal som vnímať čas a priestor. Zostal som na zemi ležať a vnímal som sa, ako sa pozerám sám na seba. Videl som zrazu, kolegov, kolegyne a celý ten prehľadný chaos okolo na pracovisku. Ako som si to všetko uvedomoval, začal som sa rozhliadať a v tom som zazrel tú bytosť zo sna! Okamžite ma strhlo a v tom som otvoril oči svojho fyzického tela. Tých pár kolegov okolo mňa stálo a podávali mi pohár vody. Pomaly som sa napil a sa mi uľavilo. Po pár minútach prišiel môj manažér a poslal ma domov. Napísané úprimne bol som rád a v podstate mi to aj vyhovovalo. Zbalil som si veci a šiel som domov. Cestou som premýšľal nad tým, žeby som si celkom rád pozrel nejaký film v kine. Pristavil som sa pri jednom v meste a pozeral som si program. K-PAX, svet podľa Prota, to znie zaujímavo. Prišiel som hneď dnu a kúpil som si lístok. Následne som pokračoval na ceste domov a opäť som premýšľal. Napadli ma všetky tie situácie z práce. To ako si ráno robili kolegovia zo mňa posmešky, keď mi delili ich prácu, to ako som hľadel do počítača, chatoval s x ľuďmi a riešil ich vážne i nevážne problémy. O tom, ako som odpadol a napokon nad tým, kde som skončil a pritom ešte ráno, keď som sedel na posteli som mal pocit, že má čaká klasický všedný deň veľkomesta. Život je skutočne nevyspytateľný a každú sekundu nám niečo dáva a niečo si berie. Bohvie, ako sa teraz pri tejto mojej skromnej chôdzi mestom cítia niekde v Afrike, Tibete, či takej Európe alebo v Rusku? Niekto sa teší a želie úspech, iný možno plače a trápi ho smrť blízkeho. Ja kráčam s lístkom na večerný film a robím si trošku v hlave poriadok, pretože sa mi v izbe pootvorili okná dokorán. Och, veď skoro by som aj zabudol, Johnova kniha! Zavolal som mu aby som sa dohodol, ako mu dám knihu z filozofie. John ma v telefóne informoval o jeho nečakanej chorobe a tak som sa dohodol, že knihu prinesiem na večer jeho priateľke Elen do pizzerie. Moje kroky počas toho hovoru smerovali do neďalekej kaviarne. Ako som vošiel dnu, zavalila ma príjemná vôňa čerstvej kávy. Objednal som si presso a sadol som si ku stolu pri okne s výhľadom na pešiu zónu. Začalo pršať. Najskôr len jemné kvapky, neskôr však silnejúce a tvoriace poriadny dážď. Popíjal som presso a premýšľal. Spomenul som si na starého známeho, ktorého som nedávno stretol. Zaujal ma jednou myšlienkou. Opýtal sa ma takúto otázku: „Obávaš sa starnutia?“. Bola to zaujímavá otázka, totiž nikdy predtým som to vzhľadom na svoj vek neriešil. Odpovedal som mu, že áno. Opýtal sa ma „prečo?“. Odvetil som mu: „Asi preto, že neviem, čo bude.“ On sa pousmial a povedal mi: „Áno, toho sa bojí mnoho ľudí, ale premýšľal si niekedy len tak nad tým, že ako by si chcel zostarnúť z pohľadu skúseností a určitého porozumenia bytia ako takého?“. Keď mi položil túto otázka, vedel som, že to bude na dlhú diskusiu. Zamyslel som sa opäť a hĺbal som v myšlienkach hľadajúc odpoveď na danú otázku. On, potichu sedel a čakal, čakal ako vždy. Po chvíli zo mňa vypadlo: „Hm, poviem Ti to asi takto priateľ môj. Keď budem mať napríklad 60 rokov, tak by som rád niečo videl. Chcel by som vidieť svoje skutky dobré i zlé tak, aby som sa mal načo pozerať a nebál sa nato aj s odstupom desiatok rokov spätne bez problémov pozrieť, prípadne o tom hovoriť a na druhej strane sa tešiť z pohľadu do budúcnosti a prijímať ďalšie aspekty starnutia prirodzene. Nerád by som skončil v tom veku tak, že sa nebudem chcieť už pozerať späť, že nebudem chcieť vedieť aký som bol, či býval a správal sa a zároveň by som videl len čiernu budúcnosť.“ Tu niekde ma môj priateľ zastavil a poznamenal: „Áno, je to tak ako hovoríš, dozrievaš.“
A tak som teraz sedel za tým oknom kaviarne a pozeral som von cez to sklo na kráčajúcich ľudí s dáždnikmi. Zamýšľal som sa nad tým, či aj oni si niekedy položili otázku: „Budem si môcť povedať, že som tu niečo zanechal, zanechala za sebou keď zostarnem a zároveň sa nebudem mať pozrieť tým všetkým prežitkom „do očí“ bez akýchkoľvek vedľajších emócií?“. Zvláštne, bolo ticho. Nič som nepočul okrem kvapiek, ktoré padali na medený odkvap nad oknom predo mnou. Uvedomil som si, že každým okamihom vytváram budúcnosť a zároveň aj minulosť. Je na mne ako sa rozhodnem urobiť ten či onen krok, teraz však chápem, prečo mi kládol priateľ vtedy tie zvláštne otázky. Chcel, aby som pochopil, že život plynie ako voda a jeho čas je ktorý nám je daný by som mal využívať ako sa dá, respektíve tak, aby v budúcnosti nebanoval, či nestonal nad tým čo bolo a chytal do rúk nenávratný a podcenený čas. Šálka kávy bola dopitá. Vonku sa vyjasnilo. Obliekol som sa pomaly som sa pobral ulicou smerom na autobusovú zástavku. Klasika, ako som prichádzal, tak mi práve utiekol jeden autobus pred nosom. Zastavil som sa a s pokojom v duši som si uvedomil nábeh rozptýleného dýchania a myšlienok. Následne som urobil hlboký nádych a výdych a pokračoval som v kľude na zástavku. Pozrel som čas, ten neúprosný čas a príchod ďalšieho spoja. O pár minút prišiel autobus. Nastúpil som a v tom som pocítil, že cítim prítomnosť niekoho veľmi známe. Ako som sa poobzeral okolo seba, som však nikoho takého nevidel. Oči sú občas slepé, keď chcú vidieť len to, čo vyžaduje naša rozháraná myseľ, ale o niekoľko momentov som pocítil, že niekto tam predsa len je a ten ma vníma práve tak, že ma vidí tak, ako som si ho ja nevšimol. Otočil som, a tento krát s pokojom a tichou mysľou. Zazrel som ženu. Jej pohľad sa hneď strhol a smeroval iným smerom. Otočil som sa a premietal som si všetky tie pocity a signály, ktoré som zachytil. Bolo to zvláštne. Vyzerala, že je to jedná z tých, ktoré majú nad sebou opar minulosti. Už som sa viackrát neotočil. Autobus zastavil a ja som vystúpil a rýchlou chôdzou som išiel do potravín. Kúpil som si nejaké pečivo, vodu, pár drobností a šiel som do kina. Ako som prišiel do kina, všimol som si, že som prvý. Okrem predavačky lístkov tam nik nebol. Po 15 minútach čakaniach dorazili ďalší návštevníci. Títo však vyzerali inak, ako som čakal. Vo vchodových dverách sa objavili dve ženy. Jedna bola tá, ktorá mi pohľadom pripomenula spomienky dávno zabudnuté a tá druhá jej kamarátka, ktorú som z videnia trošku poznal. Po nich prišlo ešte niekoľko ľudí. Dvere do kinosály sa otvorili a ľudia začali vchádzať dnu. Ja som sedel pred kinosálou vonku. Vedel som, že pred filmom pustia ešte reklamy a iné vymývače mozgu a k filmu sa dostaneme najskôr o 15 minút. Mal som ešte čas, tak som si vytiahol z tašky fľašku vody a napil som sa. Po zhruba pätnástich minútach som vošiel potichu dnu. Všade bola tma a všetci boli tak zažratí do tých obrázkov na plátne, že nik z nich ani nepostrehol, že niekto vošiel dnu. Usadil som sa v hornom rade a zadíval som sa do toho okúzľujúceho jednoduchého filmu. Bol som ním fascinovaný. Mal tak aktuálnu atmosféru mojich posledných dní, že až žasol nad tým, aký je dobrý. No okrem tohto myšlienkového deja sa v mojej hlave odohrával ešte jeden iný, ale o tom Vám napíšem až niekedy nabudúce milí priatelia aj nepriatelia.