Keď úplnok noci predznamenával tmavú noc a pomaly blížiaci sa deň, sa pozerám na jasnú oblohu, tam nahor, smerom ku hviezdam. Bolo ich veľa, tak ako veľa je aj Vás. Lekno upadajúce ku dnu svojho jazierka na ktorom doposiaľ svietilo a žiarilo sa prudkou rýchlosťou blížilo na dno jazera. Hviezdy žiarili a hladina jazierka bola pokojná.

Nemal som hlad ani smäd. Nemal som radosť ani som nepociťoval smútok. Len som pokojne sedel pri jazierku a sledoval jazero, hviezdy a upadajúci lotosový kvet. Prechádzali mnou spomienky na minulosť. Na všetky tie prežitky, ktoré som pri jazere prežil. Videl som svoje vzostupy aj svoje pády. Bol som sám, ako mesiac, ktorý bol tam niekde v tom matnom šere na oblohe, ktorú občas skrášlila aj dúha a jej pestré farby, ktoré mi spríjemňovali deň, ktorý bol vždy istým spôsobom zaujímavý a jedinečný. Lekno dorazilo na úplne dno jazera. Postrehol som len toľko, že mi to lekno zmizlo z pred očí. Usmieval som sa na klamstvách svedomia v odraze odlesku mojej tváre na hladine jazera. Smial som sa na svojej seba dôležitosti, na tom, aký som bol smiešny a naivný v tých prázdnych situácia plných akcií a reakcií ľudského života. Vietor začal pofukovať a pocítil som zmenu. Z príjemného tepla narastal chlad, ktorý ma neprekvapil. Prinášal ku mne zmenu, ktorá, ako to býva musela prísť. Prišlo uvedomenie, prišla uvedomelá smrť vedomia. Všetko známe, to všetko jasné upadalo ako lotosový kvet na dno jazera. Cítil som ťa. Cítil som tvoje chladné dotyky, ktoré ma zbavovali svojej vlastnej osobnosti, ktorú som toľké roky vytváral ako dieťa keď tvorí postavičku z plastelíny. Bol som skutočne úplne sám. Sám pred fázou novej epochy, v ktorej sa úplne rozmazal a stratil obraz mojej pomyslenej tváre. Svedomie ako nástroj, šablóna správania sa začala topiť, ako keď sa topí vosk zo sviece, ktorá horela pri knihe v domčeku na kopci, kde on, tvoril myšlienky formujúce tento príbeh. On nepotreboval sedieť pri jazere, či meditovať nad leknom. Žil na hraniciach týchto svetov, v nich a medzi nimi. To len ja, dávny slepec som začal vidieť tie jasné a žiarivé hviezdy, ktoré tak nádherne svietili v túto noc na oblohe. Uvedomoval som si vážnosť nasledujúceho rozhodnutia a ďalších dní. A tak som sa v tom momente roztrojil na tri tváre. Prvá, očami dravca sa mi snažila vysvetliť, že som zazrel skutočného nepriateľa a tým je svet vôkol mňa. Druhá tvár sa prísne pozerala mne samému do očí. Cítil som v nej niekoho, kto vidí vo mne môjho vlastného nepriateľa. Bol som ním ja sám. Tretia tvár bola zdesená a plná strachu. Zúfalo kmitala očami hore, dole a z ľavej strany na pravú. Vnímal som jej hlboký význam. Bola to nerozhodnosť, ktorá sa ma snažila rozhodiť a poukázať mi na iný smer, resp. Únik od toho všetkého s zabudnutím na jazierko, lekno, hviezdy a predovšetkým na mňa samého. Všetky tieto tri tváre sa občas medzi sebou prekrývali a vytvárali sebaklamy. Svedomie, mozog a všetko naučené sa mi rozplývalo pred očami. Nebola to otázka života, ktorá sa naskytla a ktorú bolo nejako extra potrebné riešiť v zmysle konštruktívneho hľadiska. Tu a teraz som umieral. Umieral som ako bezradný vojak bojujúci sám so sebou na svojom vlastnom bojovom poli. Prestával som dýchať a vnímať to, čo doposiaľ. Všetky moje návyky, všetky moje ilúzie si hľadali miesta v tej jednej chaotickej tvári, ktorá neustále a nepretržite kmitala očami. Spomenul som si pri tomto všetkom na život. Tu som začal chápať. Začal som chápať, že som zabudol na život. Zabudol som nato, že nežijem a ako keby som ani nikdy nežil. Všetko mi bolo tak prázdne a to len preto, že som videl vždy len seba, svoje túžby, ciele ktoré mi zakrývali skutočné poznanie, ktoré si vypýtalo daň za moju slepotu. Vnímal som paradoxnú prirodzenosť toho, ako sa rozkladám a hnijem len preto, aby som pocítil a spoznal bolesť, ktorú som tak dlho pociťoval ako v tichosti drieme tam niekde v útrobách môjho srdca, ktoré dávalo impulzy môjho života. Nežil som, len prežíval. Prežíval a sníval, ale o tom predsa nie je život. Život je o tom, čo skutočne prežijeme a uchováme si ako spomienku, či skutočnosť, ktorá aj reálne nastala. Sny a svety s nimi spojené sú akoby len obrázkom, ktoré nás môžu motivovať ale tým to končí. Ilúzie v podobe života cez okuliare zvané „každý deň“ sa mi zdali už pritesné a s krátkym zorným uhlom pohľadu na skutočnosť, ktorú som tak dlho po strádal. Teraz vnímam svet. Cítim, ako vtáky ticho spia v konároch stromov, vnímam les ako drieme spolu s nimi a vietor sa pohráva s vetvičkami konárov, na ktorých snívajú anjeli svoj sen. Lotosový kvet sa pomaly vynára z popod hlbín jazera a dna na ktoré upadol. Cítim zmenu a moje tváre sa opäť zlučujú vo dvoje. Hviezdna obloha žiari a všetko nádherne vonia, ako nikdy predtým. Uvedomujem si tú strohosť pohľadu s akým som na Vás a na život pozeral. Pociťujem silu, ktorá je silnejšia ako som ja sám, pretože ja sám som len leknom na jazere, ale spolu s jazerom tvoríme nádhernú perifériu, ktorú som nikdy nechápal, pretože som to vnímal len cez seba. Smerom na východ sa objavili prvé slnečné lúče, ktoré predpovedali nový deň. Deň, pri ktorom som už nedal sám sebe šancu stiahnuť sa do seba samého a svojich jedovatých hĺbok ilúzií, snov a predstáv, ktoré ma tak doposiaľ sužovali od realitu, ktorá mi pretekala pomedzi prsty ako voda z jazierka na ktorom som počas noci sledoval niekoľko lekien v tvare lotosového kvetu a zároveň som pozoroval prírodu a oblohu plnú hviezd. Tieto všetky obrazy mi pritom všetkom matne pripomínali a zlievali sa v tú jednu jedinú a tak dávno zabudnutú tvár.