Kladúc otázku ako som čítal tieto riadky, práve podobne ako práve ty, a nebolo mi vôbec predpokladane jasné, že v tomto chaose a zmätku som stihol postrehnúť práve tvoj postreh, ktorý si venoval čítaniu týchto riadkov a tak dovoľ aby som v mene seba i teba ti poďakoval za tento moment, povedal starší muž, keď dočítal knihu deťom, ktoré ležali nevinne v postieľke a dúmali v kútiku duše nad slovami, ktoré rozprával ich otec. Bolo už neskoro a tak sa pomaly pobrali, deti aj otec spať. Otec sa potichu postavil. S knihou v ruke kráčajúc ku dverám, sa ešte raz pootočil a pozrel sa na deti. Potichu privrel dvere, a pobral sa za svojou drahou.. cestou do spálne mu napadla myšlienka nad ktorou sa chvíľu pozastavil.. slzy mu pomali začali zalievať oči. Cítil všetky tie myšlienky opäť, cítil mier, pokoj a kľud, no na druhej strane boj, náš každodenný boj o prežitie a udržanie toho, čo sme nazvali prímerím voľakedy dávno. Z hlboka sa nadýchol.. prešiel pár krokov a posadil sa na chvíľu do koženného kresla na chodbe. Ako tak sedel, zo spálne vykukla von jeho žena.

E: “Arion, opäť to dolahlo?”

A: ”Trošku áno, Ester.”

E: “Neboj, nie sme v otvorenom boji, nemáš sa už čoho obávať.”

A: “Netrápi ma otvorený boj Ester, trápi ma nástupca.”

E: “Hm, viem, ale to sú už roky, čo ťa to trápi. Tých sklamaní bolo už veľa ale nádej umiera posledná, vieš, že niektorý čakali nástupcov niekoľko životov a dovtedy udržovali mier inými spôsobmi.”

A: “Áno, je to všetko tak, ako hovoríš, avšak som už veľmi unavený..”

E: “Máš mňa, deti, priateľov, môžeš neustále spoznávať nových ľudí, vieš, že nikdy som proti tomu nič nemala. Si v podstate voľný, taký ako si vždy aj chcel byť, je to tak?”

A: “Ester, je to tak. Je na čase, aby som našiel opäť silu a dôvod žiť a udržať sa pokiaľ nepríde skutočne ten čas, ktorý mi je určený. Pri počúvaní tvojich slov som si opäť po dlhej dobe uvedomil, že som zaspal sám v samom sebe, že som opäť na moment zaváhal. Áno, vždy si pri mne stála.. vždy si bola mojou oporou, keď už iní padli alebo zmenili smer názorov, bola si tu, bola si pri mne. Ďakujem”

E: “Nemáš začo Arion. Prijala som ťa takého ako si, nič viac, nič menej. Pomáhaš mi, vždy, keď to je potrebné. Staráš sa o deti. Pomáhaš ľuďom a vedieš školu.”

A: “Ach áno milá Ester. To všetko som ja. Väčšina ľudí neverila tomu, že to dokážem a napriek tomu všetkému som to dosiahol, v tichosti a tak, ako bolo potrebné a nakázal učiteľ. Pripravil som budúcnosť. Škola bola základom. Jej základy sú dobré, už len aby sme ju udržali v neutrálnom smere a dali šancu naozaj každému naučiť sa pracovať so silami okolo nás.”

Vonku svietil mesiac. V dome bolo ticho, okrem dvoch hlasov, ktoré sa neustále dopĺňali a vzájomne podporovali a doplňali neskutočnou energiou.. Zrazu však ich rozhovor niečo narušilo. Arion započul kroky na ich povale..

A: “To je pre mňa Ester.”

E: “Kto to je Arion?”

A: “Je to veľkňaz”

E: “Aký veľkňaz?”

A: “Je to Amon”

E: “Amon?”

A: “Áno, Amon.”

E: “Dobre, choď za ním, určite očakáva tvoj príchod.”

A: “O tom nepochybujem, poberiem sa pomaly.”

Arion kráčal pomaly hore drevennými schodami, sám s pocitom sily, naplnený energiou. Otvoril dvere a vstupil na povalu. Na konci miestnosti stála bytosť ktorá žiarila, pôsobila veľmi vážne, až majestátne a pritom skromno no s obrovským rešpektom v universe.

Ar:  “Zdravím ťa Amon..”

Am: “Očakával som ťa Arion, vitaj”

Ar: “prišiel si po informácie?”

Am: “Nie, tie už dávno viem, prišiel som za tebou, aby som ťa informoval.”

Ar: “Informoval o čom?“

Am: “O budúcnosti..“

Ar: “O akej budúcnosti? O tej, ktorej sa tak obávam?“

Am: „Áno, o tej..“

Ar: „Chceš povedať, že ľudstvo s….?“

Am: „Áno Arion, pokiaľ to bude nevyhnutné zájdeme až tak ďaleko..“

Ar: „Niet už inej cesty?“

Am: “Je. Pokiaľ sa ľudia rozhodnú inak, vždy bude aj iná možnosť.”

Ar: “Nezáleží to rozhodnutie hlavne na nás?”

Am: “Z časti áno, ale vieš, že ľudia sa potrebujú rozhodnúť a pokiaľ nejamjú dostatok podnetov, tak sa nemajú podľa čoho rozhodovať? Všimni si to na našom ráde. Pozri sa tam do hĺbok a skús mi odpovedať koľko podnetov dávate ľuďom nato, aby to neskončilo tak, ako to mnohí predpovedali, či tušia alebo vedia?”

Ar: “Je to tak, prinášaš univerzum a poznanie plýnúce z neutrality, vies o tom.. Možem, môžeme to teda nejako celé zastaviť, zmeniť a zvrátiť dejovú líniu?”

Am: “Možete. Vieš sám, že môžeš a môžete toho mnoho a ešte viac ako tušíte. Ty sám si už prvý krok urobil.”

Ar: “Myslíš na školu?”

Am: “Áno, aj na školu, ale nezabúdaj na tie kvantá podnetov, ktoré si v ľuďoch vytvoril a zanechal. Tie klíčia pomali a postupne ako rastieš ďalej aj ty sám..”

Ar: “áno a vždy som to robil rád, i ked nie vzdy to každy prijal..”

Am: “Arion, vždy to každý prijal, a to, že nereagoval hneď ale napríklad s odstupom 5, 10, či 15 rokov je absolutne v zmysle bytia jedno. Zareagoval na podnet, prijal energiu a dal odozvu, to je dôležité. Prijímať, dávať a rozvíjať celý ten večný kolobeh. Chránte to..”

Veľkňaz dopovedal posledné slová a jeho bytosť zmizla ako tieň. Arion si zrazu uvedomil prítomnosť momentov, ktoré prežil a opisovali myšlienky, ktoré mu prudili hlavou. Zišiel dolu po schodoch do chodby a potom do spalne, kde uz spala jeho milovaná Ester. Podišiel ešte ku oknu v spálni a pozeral von na nočnú oblohu. Bolo na nej veľa hviezd. Pozoroval celú tú krásu a spomínal na všetko to, čo prežil. Tešil a hrial ho pocit toho, že predsa ešte len niekde bliká nádej a svieca, ktorá môže následovať a zachrániť svet pre ktorý sa narodil, žil a zomrie…