Sedím si len tak v oáze Sahary a predo mnou vidím studničku. Pozriem dnu a na jej dne, pod hladinou priezračnej vody vidím kamienky. Niektoré malé, niektoré veľké.

Na nebi svieti slnko a vytvára teplo, ktoré pociťujem. Je mi prijemne, i keď už ani ten pocit nepociťujem. Poblíž studničky mám svoje miesto, kde sedávam a premýšľam. Teraz som si tu tak sadol a začal som sa hlbšie zaoberať pojmom akcie a reakcie.

Zobral som do ruky kameň, ktorý som našiel pri nohách. Pozeral som naň a pociťoval energiu, ktorú vyžaroval. Pousmial som sa a hodil som ho s ľahkým nádychom do studne. Po pár sekundách bolo počuť zvuk jeho dopadu na hladinu. Opäť som sa pousmial. Kúsok pri jednej palme som zazrel väčší, mohutnejší kameň. Podišiel som k nemu a pozeral som naň. Vyzeral fajn, tak som ho chytil a pozeral som si ho ako ten predošlý a v tom mi vstúpil do oázy na návštevu jeden starý priateľ. V tichosti sa posadil na svoje miesto, ktoré mal vyhriate pri studničke na ktorú dopadal tieň. Priateľ neprehovoril nikdy veľa slov a tak teraz len tak sedel a v pokoji pozoroval.

Ako som držal v rukách ten veľký kameň, tak som premýšľal aký bude mať dopad jeho pád na hladinu a celkové usporiadanie kameňov, ktoré som kedy nahádzal do studničky. Taký veľký kameň som nikdy do nej nevhodil. Môj priateľ sa otočil a povedal mi: „V kľude ho tam hoď, čo tak toľko nad tým filozofuješ?!“
Usmial som sa na neho a neodpovedal som. Viem, že iný by ho tam už dávno hodil a venoval by sa inej, možno duchaplnejšej práci. Ja som si však ponechal čas plynúť svojím spôsobom a venoval som sa tomu, čo ma bavilo a to formou takou, ktorá mi bola blízka. Priateľ sa pousmial tiež a dodal: „Ty sa nikdy nezmeníš..“
Ja som mu to nepovedal, ale bolo to tak. Menil som sa, ale iným spôsobom, ako si myslel on, no napriek tomu som vedel, že práve v to vždy dúfal. Iný jedinci v iných oázach nemali problém hádzať do studní obrovské balvany a tváriť sa aký sú silný, ale oni tu potrebu mali, ktorú som ja vždy po strádal. Nikdy som totiž nepovažoval za hrdinstvo to, aký veľký kameň dokážem udržať, či hodiť do studne. Vždy ma tešilo to, ako som si studňu udržiaval a zachovával jej tvar a obsah, pretože jej priezračná voda mi vždy dodávala silu a zároveň vždy hasila môj smäd. „A čo tí druhí?“ opýtal sa ma na margo mojich myšlienok s úsmevom môj starý priateľ.
Tí druhí? Nuž tí zdvíhali obrovské kamene a ľudia ich zato uznávali, dvíhali na piedestál a boli pre nich bohmi avšak keď prišla doba smädu všetci vo svojej sile a pýche zahynuli. Priateľ sa v tom momente postavil a pousmial sa nado mnou a nad slovami, ktoré sme si povedali. Vedel som, že ten úsmev nemal v sebe ani kúsok irónie, ale pochopenia. Pocítil som s ním v tom momente to, čo vždy po každom stretnutí. Viem, že odišiel za iným, do inej oázy hľadať tých, čo udržiavajú svoju studňu a chránia ju sami pred sebou. Ja, ako som tak držal ten kameň som si uvedomil, že sedím na svojom vyhriatom mieste a predo mnou sa týčila studnička. Veľký kameň, ktorý som mal v rukách zostal pokojne zanechaný na svojom pôvodnom mieste. Postavil som sa a pozrel som do studničky a voda v nej, vždy tak priezračná odrážala obraz mojej tváre, ktorá sa cítila ako kameň padajúci na jej „nekonečné“ dno.