Na neďalekom kráľovskom dvore žil jeden nemenovaný muž pod menom Joshua. Jeho tvár pripomínala židovského mučeníka z čias Ježišových. Joshua, tak som ho pomenoval, býval na kráľovskom dvore takmer 60 rokov. Bol to obyčajný poddaný. Každé ráno skoro vstával, aby vyhnal stádo oviec na pasienky. Túto prácu robil celý život. Joshua poznal každučký kúsok kráľovskej pôdy, ako aj každú uličku, či osobu žijúcu v kráľovstve. Po čom Joshua najviac túžil? Túžil po zmierení, ktoré každodenne nachádzal v svojej práci, ktorá mu vždy pripadala ušľachtilá a preto ju vždy robil s rovnakým maximálnym nasadením. Hlasné chýri o vojnách, či nepokojoch na panstve sa mu vždy doniesli ako zvesti v podobe slov a viet, ktoré mu povedali jeho známi v dedinke pod hradom. Joshua prijímal život tak, ako plynul. Prirodzené zmeny v kráľovských rádoch bral ako zmeny ročných období. Vždy s úsmevom na tvári vítal slnko, dážď, či sneh.. s obľubou sledoval prvý mráz na stromoch v kráľovských lesoch. Nikdy nikým nepohŕdal a vždy každého prijímal prirodzene takého aký bol. Nikdy sa nehral na niekoho iného, ako na toho, akým bol, vždy dodržiaval pravidlá kráľovského dvora a pritom vždy bol iný ako ostatní. Nevynikal však inakosťou akou sa snažia ľudia vynikať dnes. Vynikal práve svojou prirodzenosťou, ktorou predovšetkým žil.

Slnečný deň popisoval ráno letného dňa, keď sa Joshua vybral na jeho každodennú vychádzku so stádom oviec na pasienky. Vôňa stromov prinášala pocit uvoľnenia a štebot vtákov vítal ranné zore. Joshua spokojne kráčal a ovce za ním. Dva čierne psy vytvárali siluetu kruhu a štekotom obháňali ovce, aby držali ten správny smer cesty. Joshua sledoval pozorným pohľadom okolie a na obzore zazrel jazdca na koni, ktorý sledoval ich pohyb. Bol to princ, tak to popisoval Joshuov pocit. Princ z kráľovstva, ktorý každé ráno chodieval na obchôdzku kráľovstva. Princ na koni sa dal do pohybu smerom k Joshuovi. Ovce, Joshua a jeho psy konečne dorazili na ich tradičné miesto odpočinku. Princ sa pozastavil pri nich a zoskočil z koňa.

„Zdravím ťa Joshua.“

„Buď vítaný princ Arias. Od severu fúka silnejší vietor a prináša k nám mračná zo susedného kráľovstva.“

„Dnes bude pršať Joshua. Ako ovce?“

„Ovce sú spokojné, ako ich pán.“

„Tak to má byť Joshua.“

Princ dopovedal, pozdravil Joshua, nasadol na koňa a pokojne odcválal na koni smerom ku hradu. Joshua si sadol na zem ku kameňu a z plátennej kapsy vytiahol prastarú knihu. Otvoril ju, na mne neznámom mieste, a začal čítať nasledujúce slová:

„Neznámeho roku, bez dňa a noci sme sa ocitli na neznámej planéte. Galaxia, do ktorej sme vstúpili naznačila Ariadosovi a Irine, že sa blížime k presnému miestu určenému na planéte Gios. Sled a súlad látok, ktoré sme spozorovali predpovedali existenciu doposiaľ nepoznaného druhu existencie. Ariados navrhol pristátie na danej planéte. Nebolo mi všetko jedno no navrhol som, že pôjdem medzi prvými von z lode..“

Ovce začali byť voľajaké nepokojné. Joshua zavrel knihu, vložil ju späť do kapsy, postavil sa a v diaľke pri lese zazrel vlka. S pokojom duše zapískal na dvoch prstoch na psov. Tie okamžite pribehli k Joshuovi. Ten len poukázal na smer. Ako tak sledoval psov štekajúcich a utekajúcich zazrel, že vlk stojí, resp. sa akoby podlamuje. Okamžite chytil dych a rýchlo sa rozbehol za svojimi psami s pískaním znejúcim ako volanie späť. Psov sa mu podarilo zastaviť. Ich smer zmenil a poslal ich ku stádu, pričom on šiel smerom ku vlkovi. Joshua sa pomaly, istým krokom blížil k vlkovi. Spozoroval, že vlk ma poranenú nohu. Vlk sa pohyboval veľmi pomaly no napokon sa zložil na zem. Joshua cítil zvláštny pocit. Táto situácia mu prišla povedomá. Tušil, že rozhodnutie ísť späť je viac-menej nereálne a tak pristúpil k vlkovi. Na zemi zbadal obrovského vlka, ktorý jemne, mlčky kňučal, ale stále bol pri vedomí s neistotou ktorá i keď bol Joshua v tesnej blízkosti vytvárala dojem, že vlk má ešte mnoho sily nato, aby bol schopný zaútočiť. Pastier však ten pocit nemal.

„Buď vítaný Joshua.“ Prehovoril tichým hlasom vlk. Joshua zostal prekvapený a zarazene začal ešte koncentrovanejšie vnímať vlka.

„Kto si?“ Joshua prehovoril.

„Som Ariados, a potrebujem tvoju pomoc.“

„Ariados??? Veď ten je predsa, predsa..“

„Áno, správne si myslíš Joshua, ten je predsa len v knihe, ale pravda je klamstvom a klamstvo je pravdou, to predsa vieš.“

„To áno, ale..“ Joshua pozastavil chod zbytočných úvah a myšlienok a porozhliadol sa po lese aby našiel pár bylín a kus drievka, ktorým by narovnal prípadne zlomenú nohu vlka. Ako sa vrátil späť na mieste, kde ležal vlk, pod stromom sedel cudzinec v habite.

„Kde je ten vlk?!“ prehovoril Joshua.

„Akého vlka máte na mysli pane, nič som tu nevidel.“

Joshua pustil na zem všetko čo nazbieral. V tom sa cudzinec postavil a vytiahol na Joshua meč. Pastier zazrel na zemi dlhú drevenú palicu po ktorej bez váhania skočil. Cudzinec sa s krikom a prázdnom v tvári vyrútil mečom priamo na Joshua. Ten sa ľahkým skokom vyhol rane a uderil útočníka po krku. Vzápätí sa habit okamžite rozložil v plachtu spopod ktorej vyletel kŕdeľ snehobielych holubov. Joshua v úžase sledoval tú krásu. Pretrel si ešte raz oči, a celý dej mu odišiel do knižnice pamäti, ktorú si poctivo udržiaval v svojej hlave. Zo zeme si zdvihol svoju pastiersku tašku a pobral sa späť k ovciam. Nad jeho hlavou sa začali pomaly zbierať mračná ale lúka a jeho ovce boli v presnom poriadku akoby sa od nich ani na sekundu nevzdialil.

Podišiel ku kameňu, kde čítal knihu. Posadil sa a zahliadol vlka na druhej strane lúky. Tento krát už nekríval. Pokojne a vzpriamene vypínal svoje statné telo na skale poblíž lesa. Joshua s úsmevom na tvári ho sledoval a na záver už len pokýval jemne hlavou.

Večerné zore hlásali príchod noci, keď Joshua zatváral bránku na stodole, kde nocovali jeho ovce. Pomalým krokom sa vydal uličkami kráľovstva dole do krčmy, aby sa dozvedel nové zvesti zo sveta v ktorom žil, patril a bol jeho neoddeliteľnou súčasťou.