Niekde vysoko na ohnivej hore stál hrad. Bola noc, ak sa to dá tak nazvať, keď tu pred jeho hradbami zastavil tmavý koč. Kočiš zoskočil z koča a pootvoril dvere. Zhmotnená prozreteľnosť vystúpila zhmotnená v tele muža zahaleného do habitu. V tom hrade bdelo zahalené nekonečno v podobe ľudskej odeté do purpurového habitu.

 Prozreteľnosť začala pociťovať zmeny, ktoré sa vyskytli vo fyzickej sfére bytia a tak návšteva nekonečnej prapodstaty bytia jej mala poodhaliť dvere ku forme transformácie potrebnej pre jej novodobé precítenie. A tak vstúpila do hradu. Temné chodby hradu osvecovali horiace fakle. Pri komnate s klenbovými dverami so vstupom do hlavnej sály stáli a strážili vstup dva tiene. Prozreteľnosť zahalená len vnemom ich vibrácie vyslala signál s informáciou o jej príchode. Dvere sa náhle pootvorili a ona zazrela dlhý koberec v obrovskej sále s vysokým stropom a presvetlením hodného slnka a jas páliaci všetko živé. Na konci koberca bolo kreslo a v ňom čakalo sediace nekonečno. Po jeho pravici stál život a po jeho ľavici stála smrť. Všetci tu, na jednom mieste čakali na „nezrelú“ prozreteľnosť.

Vonku pred hradom sedel kočiš na čakal na svojho pána. Sedel a premýšľal nad celou tou cestou, ktorú sem na vrchol hory spoločne absolvovali. Pobafkával z fajky a pozeral na tie pevne múry hradu, ktoré tak vždy obdivoval. Pozeral na červenú oblohu, ktorá pripomínala neustály západ slnka a oblaky, ktoré pripomínali modrú oblohu. Po chvíli sa rozhodol podísť ku skalám na ktorých stál hrad. Ako k ním podišiel, zahľadel sa a uvidel niečo, čo si nikdy predtým nevšimol. Všetky tie skaly mu pripomínali osudy ľudí. Videl mužov, ženy a deti a to rôznych spoločenských vrstiev. Videl tam dokonca aj mocných panovníkov, či kráľovné. Bol očarený tým miestom, i keď ho dôverne za tie roky poznal. Tento krát však vedel, že niečo nie je na svojom mieste a to prozreteľnosť.

Tá už stála pred nekonečnom a rozjímala o živote, ktorý momentálne prebieha na Zemi medzi ľuďmi. Nekonečnosť nikdy až tak neposudzovala a neriešila také detaily, ktoré v zmysle vyšších cieľov vždy transformovala prozreteľnosť ľuďom ako nádej a možné ciele ich celkového života a smerovania. Tu a teraz však z pohľadu nekonečna bolo zrejmé, že prozreteľnosť zotrváva viac na fyzickej báze pohľadu na daný problém, ktorým bola otázka smerovania a momentálneho bytia. Prozreteľnosť chcela za každú cenu obhajovať zmysel, ktoré ľudstvo nahradilo skôr viac hmotou ako poznaním. Nekonečno však o tomto smere, či krokoch nemalo záujem komunikovať a tvrdo urobilo protiúder vo forme opony, ktorá sa uzavrela pred prozreteľnosťou. Pred kobercom a stojacou prozreteľnosťou už nebolo ani kreslo, život, či smrť.

Nekonečno zmenilo okamžite formu a spolu so smrťou a životom sa zmenili na zrkadlo. Prozreteľnosť následne upadla k zemi. Tá sila, svetlo jej takmer oslepilo oči. V tom všetkom, čo teraz videla a vnímala, že nebude už žiadna diskusia, či výsledok, ktorý by viedol k vyšším cieľom. Padlá prozreteľnosť, sklúčená znova padla na dno svojej nekonečnosti. Teraz začala vnímať svoju ľudskosť a telo v ktorom bola zhmotnená a hovorila mu Arion, a tak Arion sa topil sám v sebe a čakal nato, keď opäť povstane ako ten kým bol, mal by byť a bude. Bolo však neskoro. Zaváhal a dom, v ktorom bol a uvidel obraz jeho učiteľa, ktorý mu opäť zakryl tajomstvo kvôli ktorému ho povolal prahol prázdnotou. Nikde nikoho. V starej knižnici, videl len veľké zrkadlo pri dverách a nikde nikoho. Okamžite vybehol pred dom, pretože sa ponáhľal na opačnú stranu New Yorku. Vyšiel von a pred domom ho čakal fajčiaci taxikár indického pôvodu. Arionovi prišlo na um, že bude musieť ísť do obchodu za černochom, ktorý sa volal Bubu, ten bol totiž šamanom africkej školy woodoo a vedel čo to o smrti a živote. Cesta v taxíku bola pokojná, Arion vnímal svoj pád. Vnímal svoje zlyhanie na ktorom pri tejto skúške zaváhal. Mrzelo ho to. Vonku si opäť, ako mu to bolo zvykom všímal chodiacich ľudí. Vnímal všetky tie ľudské osudy a svoj krehký pojem o svojej prapodstate v tom obraze ukrytom. Arion mal poslanie a svoje ciele, ktoré chcel a vedel, že musí naplniť avšak to nestačilo. Musel prejsť pochopením od hĺbky až po výšku poznania nekonečna, aby pochopil svoju vlastnú prozreteľnosť.

Taxík zastavil poblíž piatej Avenue a Arion sa pobral pomaly za černochom Bubu, do jeho malého obchodíku, kde predával ovocie. Ten, akurát vykladal vzadu v sklade pomaranče a banány, ktoré mu priviezli z prístavu. Arion sa mu pozdravil a spýtal sa ako žije. Bubu sa len letmo otočil a pozdravil ho, následne mlčal. Arion stál a opýtal sa ho: „Bubu, v čom je môj problém?“. Bubu sa otočil a poznamenal: „Váhaš sám nad sebou a podceňuješ sa. Keď si pripadáš silný, tak odchádzaš tak, ako si to urobil aj dnes.“.
Arion zostal prekvapený a zareagoval: „Ty o tom vieš, že som tam bol?“. Bubu sa usmieval a povedal: „Zober si tam dva pomaranče a padaj preč! Vypadni!“
Arion sa prekvapil jeho reakcií. Bubu sa venoval ďalej vykladaniu debničiek s ovocím a Arionovi nevenoval už ani sekundu pohľadu. Arion odišiel. Šiel domov, kúsok poblíž býval a žil. Cestou premýšľal o ceste, ktorú si vybral a o poslaní, ktoré nebol ochotný prijať. Nepochopil však podstatu a to, že so svojím cieľom sa musí naučiť žiť stále a prijať ho ako cestu a nie ako záver jeho cesty. Jeho nasledujúce kroky po odomknutí dverí jeho bytu viedli do vane. Napustil si ju teplou vodou a vhodil do nej niekoľko byliniek. Ako tak ležal vo vani premýšľal nad sebou a skúškou, ktorú opäť neprekonal a zlyhal. Cítil, že ho čaká nové obdobie kryštalizácie a prozreteľnosť, ktorá čaká tam niekde na vrchole ohnivej hory, ku ktorej sa pomaly krok za krokom ako aj pád za pádom blížil.