Pohár čírej vody položený na starožitnom stolíku. Otvorené okno, nočná obloha a príjemný vánok čerstvého vzduchu prenikajúci do komnaty. V krbe praskajú kusy dreva, je noc.

Vzduchom sa šíri zvuk. Sú to krídla zatiaľ žijúcej muchy. Priletí k hrane spomenutého pohára v ktorom je číra voda. Zlezie pomaly po jeho vnútornej ploche smerom k hladine vody, dotkne sa jej a hladina prenesie menšie chvenie, zmenu, ktorá sa prejaví v podobe vibrácie. V tomto momente mucha vyletí z pohára a zmenou smeru letu určí neisté pristátie poblíž krbu v ktorom praská drevo, ktoré sledujem a počujem sediac v kresle naproti otvorenému oknu.

Po mojej pravici visia na stene obrazy. Jeden s motívom mora, pred ktorým sa týči malý prístav, miestna krčmička poblíž pláže a zakotvené rybárske lode. Pripomína mi jeden obraz z môjho detstva, ktorý som vždy obdivoval detskou optikou u starých rodičov.

Pretrela si krídla, ktoré o chvíľu vyschli. Bola padlým anjelom, ale skôr opisujem muchu, ktorá sa pristavila na drevenej podlahe poblíž krbu. Vzlietla a pocítila čerstvý vzduch, vyletela von oknom do sveta, ktorého sme i my súčasťou.

Zatváram oči a vnímam svoje ťažké telo, ležiac akoby na zemi vznášajúc sa v tvojom sne.

Som vonku, poletujem nad močariskami a hľadám príčinu nebytia v bytí. Umieram životom a tliem ako večný oheň ukrytí v tajomstvách smrti. Pomaly zlietam na zem. Cítim, že vnemy sa mi stali súčasťou istej formy magnetizmu a priťahujú k sebe všetko, čo má v sebe zakorenenú jednotu protikladov. Vznášam sa v poznaní tohto nikdy nekončiaceho neznáma. Vzlietam a letím späť do domu na úpätí hory, pod ktorou sa týči prístav.

„Ale pravdaže, táto krčma je tu roky, veď čo si budeme hovoriť starý priateľu.“, prehovoril akýsi kapitán voči krčmárovi, jeho starému dobrému priateľovi, ktorý mu na to odvetil: „Prednedávnom sem prišla istá loď, ktorá smerovala na východ zo západu, vraj kolonizujú nové územia.“. Kapitán sa v tichosti zamyslel: „Hm, žeby už prišli? Dobre, je čas mu povedať pravdu.“ a následne na krčmára prehovoril: „Priateľu, nepôjdeme sa mi spolu na chvíľu prejsť von na čerstvý vzduch?“. Krčmár neváhal a spoločne s kapitánom vyšli von na verandu…

Prenos minulosti, prítomnosti i budúcnosti formou živlov, či prírodou samotnou? Zvláštne zamyslenie. Existuje vraj mágia, ktorá dokáže transformovať tieto podoby do čohokoľvek a šíriť ich tou najprirodzenejšou formou bytia.

„Vieš krčmár, prišiel čas ti oznámiť, čo nás všetkých na tomto stratenom ostrove postretne. Už teraz viem, že na mnohé si budeme mať problém spomenúť a mnohé z toho skončí v rukách umenia ako prejav intuície, či múz iných svetov, ktoré tu budú pretrvávať s nami i bez nás. Avšak teraz prichádza čas hovoriť o nás, bez nás a ty vieš ako to myslím, vieš sa pohybovať svojím vnemom v mojich slovách. No tu i tam, vedz, že forma bytia sa bude meniť, pretože je to nevyhnutná premena sveta v ktorom žijeme a ktorého sme neoddeliteľnou súčasťou, tak ako na počiatku všetkých vekov.“

A tu, v tomto momente rozhovoru, sa naša mucha, letiac ponad prístav pristavila na ruke kapitána.

„Mrcha jedna! Pozri na ňu!“, prehovoril krčmár na kapitána s vnemom daného javu. „Je to déjá vu.“, dodal kapitán a pokračoval. „Tento obraz som už videl. Pamätám si naň celkom zreteľne. Raz dávno som sa vracal domov unavený z jednej more plavby, kde tu ma doma napadli démoni z iných svetov. Obrazne ma zabili a moje telo padlo na zem. Váhal som nad smrťou a životom, napokon som si skrze smrť vybral život a teraz tu krčmár môj k tebe prehováram s týmito slovami. Tá mágia, ktorú voľakedy používali, dokázala napríklad cez takú muchu preniesť informácie takmer celým svetom. Signály, ktoré tvoria vibrácie tela a energie duše sa prirodzene zachytávajú vo veciach, predmetoch a forme živej i neživej. Tak vznikajú programy, ktoré dokážeme touto transformáciou myšlienok a energií umocniť s rôznorodým cieľom účinku.“

Krčmár sa nechápavo pozrel na kapitána s otázkou: „Pane, toto je predsa téma, ktorá nie je pre každého, prečo sa práve unúvate otvárať ju so mnou, ktorý vie o nej tak málo?“.

„Hovoríš málo, krčmár, si skromný práve tak, aký aj v skutočnosti si. Dobre vieš, že aj náhodné podanie ruky dvoch zdanlivo cudzích ľudí dokáže preniesť program tak efektívne, ako keby sme jedným z nich boli práve my dvaja. Táto výučba si vyžadovala mnoho síl a koncentrácie, aby sme boli schopní po istej dobe behom sekundy vzniesť cez päť, desať, či stovky tisíc ľudí istú formu vnemu, ktorá ich podvedome priviedla k rozhodnutiam, ktoré napĺňali naše vôle, ale o tom inokedy. Kedy tá loď zo západu opustila prístav?“, opýtal sa kapitán krčmára.

„Včera.“, odvetil krčmár a vrátil sa späť do krčmy. A v tom dotyku sa zapotácala kajuta lode v ktorej sa v kresle za starožitným stolíkom s kôpkou spisov prebral spiaci kapitán.

Otváram oči a moje telo je ľahké. Cítim chladný vánok vetra. Vstávam z kresla naproti oknu a pomalým pohybom ho zatváram. V krbe tlejú posledné svetielkujúce zvyšky uhlíkov. Zastavím sa ešte pohľadom pri okne a pozriem von oknom, smerom ku hviezdam. Umieram vnemom, pretože cítim a práve citlivosťou je forma umierania vnímania vnemov zabudnutá. Mucha si priletela opäť, ale tento krát lieta pred oknom, vlastne za oknom.