Zľahka som fúkol do hladiny jazera.

Noc a temnota mi držali ramená tela, ktoré bolo naklonené k odrazu, ktorý sa na hladine náhle rozmazal. Odraz hviezd s mesiacom v ňom zrazu zmizol. Zavrel som oči a vnímal som to ticho. Ponoril som sa hlbšie, pod hladinu jazera, ktoré zívalo tíško a kradmo ako smrť vo mne. Niečo som v sebe pocítil. Niečo vo mne zomrelo. Bol to strach. Ďalšia z jeho nepoznaných tvári, ktoré postretávam na svojej púti životom. Vždy si vie nájsť cestu ku mne, ako situácia, ktorá má svoju príchuť istoty, stability a všednosti.

Mnohé je však inak. Opak je jeho skutočnou tvárou a jeho poznanie pochopením. I keď mnohokrát trpké, no veľmi poučné. A tak mi preleteli moje myšlienky poslednými storočiami a v očiach bytia a životov ľudí som videl všetky tie skúsenosti, uvedomenia no i zabudnutia a následne utrpenia ako aj opakujúce sa pochopenia v kolotoči nikdy nekončiacom a pulzujúcom ako život sám o sebe.

V tom som otvoril oči. Predo mnou bola zelená lúka, svietilo slnko, videl som zlaté polia a kŕdeľ vtákov, ktorý mi preletel ponad hlavu. Stál som na tráve a život sa mi smial do tváre.