Izba zíva tmou. Tma prázdnotou. Niekde v nej bdie človek. Ležiaci, stojaci, sediaci zmýšľajúci.

Ponorený do hĺbok a tajov myšlienok, ktoré tvorí. Mnohé tiché a miznúce v šere podvedomia. Iné hlučné, burácajúce mnou a samou prázdnotou. Telo vnímajúce všetky tie otrasy a záchvevy síl transformujúcich jeho energetickú a psychickú stránku prežíva šok. Človek stojí na prahu seba samého. Krok späť už nepozná, pretože ho obetoval za krok vpred, ktorým vykročil k poznaniu, poznaniu seba samého. Tu a teraz tíško s tebou i so mnou bdie. Jeho myšlienky sa rozkladajú do širšej perspektívy, ktorú tu popisujem, ako pisateľ, pozorovateľ a zástanca jeho nevyslovených slov. Ako v minulosti, tak aj práve teraz píšem o momente, ako jednom z momentov, ktoré prežívame spoločne ako telo, duša a bytie, ktorého sme súčasťou. Je to spleť všetkého, pretože nik z nás nie je pravdou ani to pominuteľné telo, ani takmer „dokonalá“ duša či chaotické bytie. No spoločne sa synchronizujeme a nachádzame v bytí a situácií ako je napríklad aj práve táto v tme a prázdnote myšlienok. Je to ako meditácia, je to ako to, keď sa ponecháš pohltiť a zároveň chápeš, že nemusíš mať strach, či pocit úzkosti z toho, že si sa odovzdal napospas momentu poznania seba samého taký aký si. No koľký však stratia sa skôr ako sa začnú odhaľovať? Mnohí tvrdia, že nerozumejú, že nechápu, že nevedia. Iní zas naopak rozumejú, chápu a aj vedia. Kde je však hranica medzi hrdosťou a poznaním plynúca z nevedomosti seba samého?

…

Z tichej tmy sa vynorila tvár. Narušila priebeh týchto myšlienok v otázkach a naznačila, že čas týchto písaných slov práve zmizne a zanikne tam kde začal. V tichu, v tme a izbe zívajúcej prázdnotou, kde bdel okrem iného človek.