Je pokojná noc. Všetci pokojne spia. Ja píšem slová prehovárajúce práve k tebe. Áno, k tebe. Vonku svieti mesiac a ty pozeráš z malého domčeka na kopčeku pri jazere na oblohu a oči Ti zalievajú slzy.

Slzy poznania sú slané ako každé iné, no i napriek tomu sú iné. Za každou z nich je ukrytá sila, sila, ktorá skrýva poznatky na ktoré sme dávno zabudli alebo sme ich sami v sebe podcenili. Vonku je príjemne a vetrík, ktorý naráža do drevených stien domčeka ťa volá von. Ty neváhaš, vstávaš zo stoličky a za stolom nechávaš tieto slová, ktoré som tu napísal. Z pera kvapká atrament a pripomína mi tvoje slzy. Každá kvapka za rozpíja na stránkach v knihe, ktorú si píšeš a odmietaš sa vrátiť k jej obsahu. Ako si však otvoril dvere, pocítil si chladný vánok vetra. Si potešený a cítiš slobodu. Pociťuješ voľno, ktoré si tak dlho potláčal. Každá slza, ktorú si obtieraš o košeľu Ti dáva pocítiť všetky tieto momenty, ktoré opisujem sediac na stoličke, ktorú si zanechal prázdnu a držiac v ruke pero, ktorého atrament vytvoril za ten čas na strane akoby rozpitú mapu sveta.
Vykročil si smerom dole, smerom k jazeru. Ja som sa vzápätí postavil a podišiel som aj s knihou k oknu. Vykukol som von cez to staré drevené okno aby som videl tvoje smelé kroky.

Nemáš strach, pretože vieš čo ťa čaká. Nepociťuješ vinu, pretože si zanechal svoju minulosť v mojich rukách. Kniha a pero. Pero a kniha. Hladina a pevnina, život a smrť. Zrýchlil si svoj krok. Otočil som sa a za sebou som uvidel v zrkadle démona. Mal odpornú tvár, z očí mu sršala zlosť a jeho hnev nepoznal hraníc. Tvoje kroky však boli iné, neboli plné tej hrôzy, ktorú som v tom momente minulom zazrel. Za tvárou tej ozruty som zazrel ružu na ktorej krásu sa snažil dopadnúť tieň toho démona. Bolo už neskoro a ja som vedel, že knihy a pera sa nevzdám. Hľadel však len na ne. Jeho túžba po nich sa stávala čím ďalej, tým silnejšia.

Muž, ktorý kráčal z kopčeka však niesol v hlave budúcnosť v zmysle obrazu videného v dome, kde žil a zomrel. Ako sa zastavil pri jazere, tak sa pozrel na hladinu a sám sebe do očí. Uvidel všetko, čo kedy mal. Patril mu svet, patrila mu lúka, obloha plná hviezd a v tom ho napadli slová: „Viem, že Ti chcem dať, ale neviem to povedať. Viem ako to je, ako to má byť. Sám v tomto svete, ako Ty a oni vo svete slov a viet a ja ako mesiac a nočná lúka..“
V tom som stál však za tebou a nemohol si ma vidieť. Mal v rukách nôž a váhal nad tým, ako ho zabije. Nikto však nečakal, že práve on by bol toho schopný. Ja vo vnútri toho domu na vrchole toho kopca, či hory som darmo bádal v dielni majstra Leonarda o poznaní a prihnutí toho tajomstva, ktoré ukrývala v tom obraze tá ruža, ktorej tieň sa strácal z čista jasna vo svetle sveta. Mapy, ktoré sa rozpili na stránkach sa zrazu vytratili. Po démonovi v zrkadla nebolo v tom momente ani stopy a muž, ktorý stál pri jazere a pozeral na jeho hladinu v podstate nikdy neexistoval. A tak v tušení tieňa existencie som si uvedomil, že tieto slová a vety boli len náhodne prijaté a usporiadané myšlienky ľudí vysielajúcich práve tento signál vo forme odkazu pre tých, ktorí v tieni tej noci nespali, len čítali tie prázdne stránky tej nedopísanej knihy.