Stará, zdemolovaná bránka zívala prázdnotou tak ako moje vnútro. Ponorený do kabáta som stál pred ňou a jemný vietor mi vial do tváre na ktorej bolo poznať opustenosť tak, ako sa dala vidieť aj na vstupnej bráne cintorína.

Bola veľmi tmavá noc, necítil som strach. Niekde vo svojej hĺbke som cítil prítomnosť nesmierneho pokoja. Nevidel som mesiac a mračná, tie tvorili nado mnou sťaby nekonečné more všetkého poznania aké som do tejto chvíle nadobudol. Z poza šálu mi bolo vidieť len oči, ktoré koncentrovane a pozorne pozorovali okolie. Niekde v konároch stromov ako aj na mojej tvári vytváral stále vanúci vietor jemné mrazenie, ktoré v prípade konárov vytváralo jemný šum listov, ktorý dopĺňal celé to spektrum môjho pohľadu.

Prekročil som prah tej zdemolovanej bránky a vstúpil som na starý židovský cintorín. Moje kroky sprevádzalo pukanie popadaných konárikov zo stromov, ktoré dopadli počas búrok, či silnejších vetrov na cestičku, ktorá sa vlnila pomedzi hroby ako had. Nechodieval som sem na toto miesto často, ale v túto noc, som sem prišiel po myšlienky.

Bol som preplnení fyzickou schránkou a jej formou bytia. Potreboval som odpočinok, byť zosnulý a cítiť smrť.

Dole, na konci cestičky vedúcej pomedzi hroby bola mála židovská kaplnka, ktorá bola taktiež v dezolátnom stave ako vstupná brána na toto posvätné miesto. Moje vnútro pociťovalo dlhú dobu prítomnosť smrti, avšak príčina jej prítomnosti v mojej tesnej blízkosti tak, ako inokedy predtým vyvolávala vo mne otázky a dúšok zvedavosti. Myšlienky, ktoré ma pri tejto chvíli napadli boli aj vo forme fyzickej. Bolo by prirodzene zvláštne stretnúť smrť vo fyzickom tele a v jej uvedomelej podobe. V dejinách opisovali bohov, synov božích, svätcov, anjelov a démonov, či diabla avšak o smrti ako takej som toho mnoho nečítal, či nespozoroval, okrem teda tej globálnej formulky, ktorá sa používa v prípade úmrtí. Bol som slepý.

Všetky nejasnosti mi však pripadali na tomto mieste úplne zanedbateľné. Videl som a díval som sa na svoj vlastný hrob. Videl som ten svoj daný život a všetko, čo som prežil. Pociťoval som to len ako matnú spomienku, nič viac. Hĺbka, ktorá sa skrýva v každom z nás je taká, akú sme si schopní len mi sami pripustiť. Čím viac sa ponáram sám do seba zisťujem, ako som plytval v životoch a mnohé z nich boli len o pár, niekoľko bodoch. Spomínam na jeden, v ktorom som za celý život pochopil len univerzálnu toleranciu a pochopenie jej základov, ďalej empatiu a vciťovanie do živých, či mŕtvych sfér a takto krok za krokom, život za životom som vnímal celú tu epochu životom ako súbor momentov smerujúcich k nájdeniu mňa samého, svojej podstaty a zjednotenia sa s ňou. Ten hrob nezíval prázdnotou. Bol plný niečoho, čo bolo a zároveň toho čo je. Stál som pri ňom a o pár minút sa spustil dážď.

Pozrel som na hodinky, ktoré ukazovali dvadsiatu minútu po pol noci. Na klobúk mi dopadali kvapky dažďa ako tie všetky fikcie a myšlienky, ktoré mi prechádzali hlavou ako vlak na trase Londýn – Paríž. V tichosti som bdel pod vystretým dáždnikom, ktorý som po precítení dažďa pootvoril a zahalil som ním svoj opršaný klobúk. Voda z dažďa stekala kvapku za kvapkou z konárov stromov a na zemi sa začalo tvoriť blato. Človek by zvažoval v tom všetkom, že odíde.

Bolo toho na mňa dosť. Úmrtia priateľov, uvedomelosť poznania, fyzické zvraty na báze problémov vyplývajúcich zo života medzi ľuďmi formulovali tajomstvo nepokoja, ktoré ma vždy privádzalo na toto miesto, kde opadlo, zmizlo a rozložilo sa na márne kúsky, ktoré ako kvapky dažďa vsakujúce sa do pôdy podo mnou mizli v hlbinách mňa samého.

Zotročil som si telo. Vystúpil som na povrch a prijal sa. Vzápätí som našiel motív na návrat do pôvodných plánov a zámerov, ktoré predurčené mi boli. Nepoznal som dobro, no necítil som zlo. Avšak spomienka na ružu ma priviedla na mnohé miesta, na ktorých som sa stretával s tými, čo ma viedli a učili mnohému, tu opísanému. Mnoho z nich už nežilo, no dážď, vietor, pôda a oheň vo mne tu boli stále, ako aj v nich. Ich schránky odpočívali na miestach tomuto podobným, kde strážili okrem iného nekonečný pokoj a kľud, pre ktorý som sem vždy chodieval. Je dobré, keď ma každý miesto, kam sa môže vždy vrátiť.

Teraz cítim, že prichádza čas, aby som za pomoci tých, čo prežili a žijú udržal to miesto, pre ktoré sa nám vždy oplatí sem, na túto Zem navrátiť.

Dozneli posledné myšlienky a dážď sa pomaly utišoval. Rozlúčil som sa s mŕtvymi a pomalou chôdzou som opúšťal bránu toho miesta. Sentiment, ktorý ste vždy u mňa postrehli tento krát zostal spolu so všetkými tými myšlienkami v tichosti za zdemolovanou bránou a jej padlými múrmi cintorína.