5
Jan

Tiché bdenie

   Odoslal Amon a zaradil do Postrehy, Príbehy

Sedí tíško za oknom v malej izbičke za stolom a píše Ti tieto slová a vety. Cíti opäť silu, ako voľakedy. Je po ťažkom boji. Rovnováha síl je opäť v rovnováhe.
Niektorí nás opustili alebo sa vydali proti nám. Všetko je napokon tak, ako sa o tom hovorilo. Mnohí tí, ktorí túžili po sláve a obdive toho aj slepo dosiahli. Iný, čo chceli hlavne zachovať učenie, ho aj zachovali. V prázdnote zíva naša minulosť a kalich vína zostal nedopitý. Viem, predsa je mu dané aby písmom, slovom a vetami poznačil lem ruže a zachoval tak budúcnosť, ktorá predurčená mu bola.

Individualisti sú v kúte. Temnom šedom, tam niekde v rohu, vonka ho sledujú a brúsia si zuby avšak ako blázni pohltení samými sebou si stále neuvedomili hodnotu ich vysokého postavenia. Pije čaj. Zelený čaj pôvodom z Japonska, avšak už ani ten nie je taký ako býval voľakedy.
Smrť stojí po jeho boku a tíško hľadí na text, ktorý píše. Vonku padá sneh. Všetko je takmer biele, i keď pod povrchom stále drieme temno. Ona však mlčí a pozoruje ho. Pýta sa jej mnohokrát veľa otázok a ona mu len mlčky odpovedá. Spomínať v čase prítomnom opísanom minulosťou o budúcnosti si opäť vybral z pohára čajové lístky, ktoré mu v duchu Zenu pripomenuli tvoju nejasnosť opísanú v podobe tohto textu.

“Ďakujem Ti. Ďakujem Ti za každučký kút v izbe mojej pomyslenej mysle, ktorý si mi pomohol pootvoriť a nahliadnuť naň, i keď som ho už dávno poznal. Si tu, si tam. Budeš mi stále svetlom na ceste temnotou, ktorá mi lemuje kúty mojej izby. Svieca horela jasným plameňom a smrť sa pobrala s tieňom von cez múr do iných končín.”

Povedal si.

Dopíjal Banchu a s nádychom dravca sa v duchu nekonečného smútku blúdiaceho vesmírom pripravoval na vzlet. V tom však dohorela svieca a môj čas tu v tejto paralele písmen, slov a viet skončil.

Tento príspevok bol odoslaný v Pondelok, Január 5th, 2009 o 16:36 a je zaradený pod Postrehy, Príbehy. Môžete sledovať akékoľvek reakcie cez RSS 2.0 feed. Môžete zanechať reakciu, alebo spätná odkaz - trackback z Vašej strány.

2 komentárov

 1 

niekedy je cas na velke ciny, niekedy len na zasiatie semiacks, pripravu pody, prostredia, ci nikolkych z msla. nie vzdy sa podarindosiahnut ciel. to vsak nesmie byt dovodom k smutku. vsetko ma svoje kroky, svoj cas, a k tym krokom patri i sklamannie i smutok. otazne je, co si prdnesieme medzi jednotlivymi krokmi.

nezdar patri k uspechu, tak ako smrt patri k zrodeniu.

Január 6th, 2009 at 19:39
 2 

Hm pekne píšeš.
Ale prečo sa bojíš konkrétnosti?
Veľmi málo ľudí vidí za horizont tvojej úvahy.
A viem, že chceš vyjadriť viac, ako len to, že navodíš pekný pocit z toho, čo a o čom píšeš.

Január 6th, 2009 at 20:03

Zanechajte reakciu

Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.