Bola neskorá noc. Myšlienky toho dňa, tie všetky informácie, zaplavovali malú škárku mojej unavenej mysle. Premýšľal som nad jednou myšlienkou, ktorá ma síce napadla už voľakedy dávno v minulosti, no napriek tomu ma veľmi zaujala a to hlavne z toho uhla pohľadu, že som na ňu zabudol a v tento deň mi ju niekto, na kom mi záleží tak ako aj na tebe človek, pripomenul.

A tak, tu, v nasledujúcich slovách a vetách sa Vám ju pokúsim obšírnejšie opísať v nasledujúcich troch príbehoch.

Hrdinom, ktorý sa bude vyskytovať v tomto príbehu bude jeden neznámy muž, ktorý zasiahol osudy ľudí, ktorých stretol na ceste svojim životom. Príbeh nedopadne na prvý pohľad dobre, ale napriek tomu netreba zúfať nad jeho koncom, pretože nič nie je tak ako sa zdá a nič nemusí skončiť tak, ako si myslíme, avšak až čas môže nato takto poukázať.

Koniec leta a neznámy muž raňajkoval v kuchyni poblíž okna. Slnko predznamenávalo príchod krásneho letného ráno, ktoré bolo vstupom do horúcejšieho dňa. Ulicou kráčal mladík z mesta domov a niesol v igelitovej taške nejaké veci od babky domov rodičom do bytu kde býval. Ako tak kráčal, tak si možno ani sám neuvedomoval, že ho niekto sleduje. Neznámy muž pozoroval jeho chôdzu spoza záclony za kuchynským oknom. Nepoznali sa, no napriek tomu medzi nimi začalo vznikať určité neviditeľné puto.

Časom sa obaja stretli. Boli veľmi dobrí priatelia, dá sa povedať, že skoro až ako bratia. Verili jeden druhému a mali sa vo vzájomnej úcte. Hovorí sa, že vždy všetko, čo má svoj začiatok, má aj svoj koniec. Tu, v tomto prípade by to skôr nazval ako dočasný koniec. Ich priateľstvo začalo totiž po rokoch troskotať.

Dalo by sa tento príbeh popísať veľmi obšírne, ale viem, že to by bolo skôr na knižku ako na pár riadkov sem do našich stránok, a tak by som rád prešiel ku koreňu veci a základu tohto pádu priateľstva.

Príchod ďalších ľudí do spoločnosti týchto priateľov predznačil zánik, ktorí oni prijali ako zánik, lebo neboli schopní prijať samých seba ako aj iných takých aký sú, ale neprestajne videli v sebe ilúzie niečoho, čo po strádali a tak si to kompenzovali tak, že sa v nich neustále udržiavali. Je zaujímavé sledovať, ako sa ľudia nepretržite snažia si to udržať. Udržať si obraz sveta, ľudí, priateľov, či lások sami v sebe len tak, ako si to „vyžadujú“ ich predstavy a pritom, čo keď je to všetko úplne inak? Čo keď je každý o kom mám dané predstavy a ilúzie úplne iným mužom a ženou, ako je? Potom o čom sú tie všetky ľudské sklamania a pády? Kto toto všetko potom vytvára, keď sme tak slabí, že to nevieme dodnes? Dodnes po toľkých epochách a dejinách ľudstva? Či bola myseľ, vždy tak slabá a ľahko ovplyvniteľná, že nás dokázala táto slabosť tak zmanipulovať a ovládnuť natoľko, že sme zabudli nato, kto vlastne sme a resp. hlavne nato, aký sme? Takto nejako hĺbal neznámy muž a jeho priateľ, ktorého postretol na ceste životom sa v jeho slovách topil akoby to bola nekonečná rieka múdrosti. Začali sa dopĺňať a rozvíjať ich spoločné názory, ale ako som už uviedol. Všetko dopadlo inak a priateľstvo nahradila neotvorená komunikácia, závisť, nepochopenie a napokon zavrhnutie. Z čoho to vzišlo? Takáto situácia môže vzísť takmer z čohokoľvek. Vždy je to celé len otázka pohľadu. Pokiaľ ste zvyknutý na určité šablóny, ktoré v sebe nosíte povedzme už od detstva, tak určite bude časom známe, že sa budete podľa nich aj správať a tu dochádzame k pointe toho, čo vedie k takejto situácií. Keď neznámy muž bol viac menej ten, kto viedol to priateľstvo, bolo vopred jasné, že bude mať pozíciu, ktorá je neustále na vratkej pôde, pretože vždy ten, kto vedie je na vratkej pôde, inak to nie je ani u vodcov, či tých čo riadia svet. Je to kolos, ktorý je neustále nejasný a neustále sa rýchlo mení. Ten, kto to pozná a vie odhadnúť, ten vie, a tí, ktorí len dúfajú alebo si myslia, že vedia často krát padajú nato, aby povstali alebo boli zatratení. Na mne a Vás však je teraz to, načo sa tu snažím poukázať. Je to aj o tebe, neboj, nepozabudol som.. a áno, aj ty sa tu v tom nájdeš.. sledujem úplnosť pohľadu a tak pri myšlienke tejto by som Vám chcel odkázať, aby ste pozorne vždy zvážili, čo komu poviete, ako sa zachováte i keď pôjde len o zdanlivo nepodstatné problémy. Je to umenie, a toto umenie nesie v sebe poznanie a toto poznanie obsahuje ducha. Dopovedal posledné slová, postavil sa od stola a vybral sa von z kaviarne. Cestou domov kráčal a na moment za zastavil. Vytiahol si cigaretu a zapálil si ju. Fajčil a kráčal pokojne domov. Malé mača, ktoré liezlo po úzkom drevenom plote váhalo, či zoskočí alebo nie. Zoskočilo dole a išlo pomaličky uličkou na konci ktorej bola úzka cestička vedúca k cintorínu. Jej cupkanie ulicou však narušil neznámy muž s cigaretou v ústach. Pozastavil sa, a pozrel sa na malé mača. Sklonil sa smerom k nemu a čakal. Malé mačiatko sa vybralo k nemu a začalo sa o neho obtierať. On pokojne naklonený stál a škrabkal ho za ušami. Mača priadlo a po pár minútach sa len obzrelo na muža a zmizlo v šere. Muž pokračoval ďalej a cigareta zostala dohárať na zemi. Od toho momentu ten muž prestal fajčiť. V príbehu tomto v zmysle slov opisujúcich vyššie si skryl svoj tajný svet plný klamstiev a právd. Nikomu neveril, pretože nikto neveril jemu. Poznal mnoho, pretože to mnoho poznalo jeho, vybralo si ho a on to prijal. Ako tak chodil ulicami, pozeral do očí ľuďom. Videl strach, šťastie, lásku, utrpenie, videl život a miestami aj smrť. Stretával aj mnoho tých, čo nažíval priateľmi, či nepriateľmi, no všetci mu pripadali inak. Boli rovnakí, nebolo lepšieho, či horšieho, všetko len bolo. Po hodinách túlania sa zastavil pred svojim rodinným domom. Otočil kľúčikom vchodové dvere a vošiel dnu. Vyzul sa a pokračoval do svojej pracovne. Tam si na malom stolíku zapálil sviečku a začal písať tieto slová.

Aj takto nejako môže prísť a odísť niekto z Vášho života. V dobrom, či zlom, každopádne keď si tak uvedomíme mnohokrát spätne: „čo keď ten človek mi napokon pomohol? Čo keď dnes viem, že existujú iné svety, iné pohľady no však sám, sama si neviem poradiť, ale moja hrdosť mi nedovolí sa vrátiť za ním, pretože mi stojí v ceste vlastný strach? Veď možno, keby som ho nespoznal(a) tak by som bol(a) úplne iný(á) a dopadlo by to všetko oveľa, oveľa horšie.. Aj takto niekedy končia príbehy ľudí z hore uvedeného príbehu. Zatracovať nevedomosť a potom možné uvedomenie je zvláštnou chorobou, ktorou sme postihnutí a pritom viem, že my všetci máme ďaleko na viac. Ľudstvo má široké spektrum možností, má tak obrovskú možnosť vedieť a poznať sa viac, len keby to chcelo, keby to mohlo a malo poznať. Nie vždy však táto úvaha môže byť aj na mieste, pretože človek má aj tendencie všetko vlastniť, ovládať a hubiť. Áno, je to ten prazvláštny pôvod našej minulosti, či už doby pravekej, či postupným vývojom až do dnešnej doby. Prešli sme ako taký mnoho storočí, kedy sme sa mohli zmeniť a mohli napraviť a pochopiť tak našu minulosť, ktorú sme si každým vekom a dobou prispôsobili tak, že sme na ňu pozabudli a „chránili“ ju. Dnes však viem, aký to ma dopad na to všetko v čom aj ty milý čitateľ dnes žiješ. Stačí sa pozrieť na svet vôkol seba, zamyslieť sa a povedať si, čo keď…