Písala sa jeseň neznámeho roku a stál som za starým opusteným, ale zachovalým domom. Zástup jabloní lemoval chodník smerujúci jemne strmým kopčekom hore dozadu ku kopcu na ktorom bola studňa.

Studňa, zachovalá ako dom, obložená obrúseným kameňom. Pripominála na tom kopčeku akoby majestátnu sochu z nejakého starobylého námestia. Listy stromov ktoré padali na trávu mali farbu žlto, okrovo až červenkastú. Boli krásne. Tie stromy, tráva, listy, studňa a celkovo záhrada napĺňali a vytvárali dojem ucelenia s tým domom, ktorý sa nachádzala za mojim chrbtom. V tom dome žil starý muž, ktorý mal ovocný sad, bol to miestny podivín, ktorého poznalo sotva pár ľudí. Mal nejakého známeho, ktorý ho navšetevoval dokonca až spoza oceánu. Ten chodieval k nemu po rady ako i prinasal mu nove zvesti zo zapadneho sveta. Boli to priateľia. Nie priateľia, ktorí sa stretávajú preto, aby sa ujisťovali v ich priateľstve a mali potreby si niečo dokazovať, či pýšiť sa niečím. Oni sa rozprávali a tým si vymienali vzájomne energie a to im dávalo ďaleko viac ako prázdne reči o tom aký je kto dobrý, či čo kto dokázal. Nehľadeli na seba ako na súperov, boli predovšetkým priateľia, ktorý sa prirodzene akceptujú  bez príslušných komentárov okolo toho, a tak okná i múr domu poznal svoje roky a energie, ktoré sa za tie všetky roky v ňom a jeho okolí vytvárali a menili.

Ako som tak stál a pozeral dookola na tú všetku krásu, ten kľud a pokoj, ktorý som pociťoval pri pohľade na záhradu a dom, žasol som nad tým ako sa niekto narodí, dospeje, dozreje a všetko skončí na takomto kúsku pôdy. Premýšľam nad tým, ako giganti dokážu jednoducho a skromne prežiť život a postačí im k tomu tak málo. Bežný človek stále narastá v potrebách a jeho energia je extrémne vyťažovana hmotou  a záväzkami v nej, čím stráca svoj vnútrony potenciál a stáva sa len otrokou, bárkou plavúcou v kalných vodách a obrzy všedného života sú ešte všednejšie, tmavšie, ponorené do svetou temných, zahalených do umelých potrieb druhov energií vyčerpávajúcich všetky prírodné zdroje smerujúcich z planéty na planétu a ten okruhlý tvar v tme sa mi zrazu začal zosvetlovat a tmavá farba tvaru guľe začínala postupné vytvárť farebné otienie pričom som začal vnímať svetlo a s pocitom otvorenia očí som si uvedomil, že v rukách držím jablko, ktoré som práve odtrhol z jedného zo stromov, ktoré ako som spomínal lemovali chodník smerujúci ku studničke.

Malo úžasnú chuť. Bez chemických prísad, skrátka naturálny produkt. Ako som si v ústach vychutnával pocit jeho chuti som sa rozhodol pomaly kráčať smerom ku studničke. Chodník bol urobený z hliny a kamenov. Pri pohľade naň, ma napdadla myšlienka toho ako je každý kameň iný a pritom tak úžasne zapadá každý jeden spolu s hlinou do jedného celku ktorým bol chodník. Vtáky na oblohe menili svoj prirodzený smer letu a ja som ich s kľudom pozoroval a pripomínali mi spomienky na minulosť. V tom ako mi preleteli myšlienkou opäť tie isté myšlienky mi zazvonil vo vresku prenosný telefón.

Ja: „Haló, kto je tam?“

„Osud“, ozvalo sa na druhej strane linky..

Ja: „Zdravím ťa, dlho som o tebe nepočul, čo by si potreboval?“

„Potrebujem tvoje telo premiestniť na iné územie.“

Ja: „Vieš, že za tie roky mi táto skutočnosť príde prirodzená, o čo ide?“

„Tentokrát o všetko..“ odpovedal hlas..

Ja: „O to už išlo mhohokrát, súhlasím..“

V tom už som nepočul na druhej strane nikoho. Ukončil som stlačením červeného tlačítka hovor a schoval som si prenosný telefón do vačku z ktorého som ho aj vyťiahol.

Zem zrazu začala byť chladná, vietor začal postupne pofukovať a silnieť, slnko začali pomáli zahalovať oblaky a vzduchom išla mierna neistota. Transformácia. Začal som opäť cítiť staré a pradávne energie. Ako som tak stál sa začali listy okolo mňa jemne chveť.. vedel som čo príde.. od nôh sa mi začal tvoriť vír, ktory začal postupovať smerom od  chodidiel cez lítka, stehna postupne cez panvovu časť, brušnú časť až ku hlave. Čas a priestor sa začal zmenšovať. Pociťoval som, ako sa všetko okolo mňa začína točiť, meniť, v tom všetkom zvuk menil evidentne svoju frekvencie, čoho následkom bola bolesť hlavy.Blížil sa rozklad častíc a premena smerujúca k rýchlemu prúdeniu časťíc a ich následnému zhmotneniu. Ako som si náhle začal uvedomovať, že začínam vnímať spätne tu spletitosť chaosov vo forme zvuku a obrazu som začal postupne rozoznávať vysoké objekty poblíž mojej blízkosti, z rozmazaných farieb sa postupne začali vytvárať obrazy až sa napokon všetko ustálilo spolu so zvukovou frekvenciou. Vysoké objekty, ktoré som počas tranformácie vnímal sa zmenili na budovy, ktoré mali podobu západného štýlu. Po chvíli som si uvedomil, kde som. Stál som na 5 avenue v New Yorku. Siahol som do vačku nohavíc, a vyťiahol som klúče a vizitkár. Vyťiahol som z neho rýchlo vizitku, na ktorej bolo napísané meno: Arion Silent. Bol už večer a únava pohltila moje telo. Nakúpil som si pár vecí na jedlo v malom obchodíku u černocha africkeho pôvodu, ktorý sa volal Bubu a šiel som si ľahnúť na adresu, ktorú som mal na svojej vizitke.

Ráno vstal ako obvykle každý deň. Zacvičil si, umyl sa, obliekol, naraňajkoval sa a prečítal si čerstvé noviny…