Ráno vstal ako obvykle každý deň. Zacvičil si, umyl sa, obliekol, naraňajkoval sa a prečítal si čerstvé noviny. Televízor, ktorý bol zapnutý ešte skôr, ako sa pustil do raňajok hlásal správy zo sveta…Informácie typu krach na amerických burzách, voľby prezidentov USA a iné novinky ho trápili prirodzene tak ako keď vychádza a zachádza slnko. Po týchto úvodných všedných ceremóniách sa vydal do práce. Cestou ako zamykal dvere svojho bytu sa v jemnom kútiku jeho úsmevu vynárali zvláštne obrazy.. Jeho myseľ sa akoby zastavila v priestore a čase a on, v „tme“ začal stopovať tie ranné správy, ktoré medzi riadkami a za obrazom televízora postrehlo jeho nemé podvedomie. V zvláštnosti kvantových častíc ponárajúc sa do hĺbok vesmíru si uvedomujúc svoju vlastnú nepodstatnosť z hľadiska formy bytia v dôležitosti na súvislosti viazané sa k iným svetom pootočil kľúčikom, otočil sa a kráčajúc chodbou sa zameriaval na bežný chod nasledujúcich javov a dejov. Kráčal dole po schodoch a stretával cestou známe tváre obývajúce bytovku v ktorej žil. Pozdravy, úsmevy, gestá no i smutné tváre ho stretali na tejto každodennej „prechádzke“ bytovkou na 5 Avenue. Ako vyšiel von z bytovky ho opäť ofúkol každodenný zhon a honba za klenotom Nílu v podobe chodcov, aut, reklám a iných súčastí ruchu veľkomesta. Cestou sa stavil v malom obchodíku s potravinami, kde si zvyčajne kupoval čerstvé francúzske croissanty. Vstúpil do obchodíku a tu sa zastavil opäť dej… 

„Hm, zas je tu..“ pomyslel si predavač, ktorý nášho hrdinu privítal ako vždy s úsmevom na tvári. Do toho sa pridala v myšlienkovej podobe aj predavačka obchodíku: „Toto je fakt podivín. Neviem dodnes, prečo som si ho vlastne obľúbila ale manželovi to nikdy asi ani nepoviem, pretože by ma asi prizabil..“ a s úsmevom podávala nášmu hrdinovi príbehu spomínanú dobrotu. V tom, ako prebiehal tento moment, tak vošlo do obchodu niekoľko ďalších ľudí. Matka s uplakaným dieťaťom, starec o paličke, uponáhľaný obchodník, ktorý nervózne prešľapoval z nohy na nohu v rade, ako aj partia mladých ľudí, ktorá sa tu stavila v obchodíku cestou do školy.

Všetky tieto javy a deje zapadali do seba ako puzzle. Arion, nazvem nášho hrdinu príbehu zaplatil spomínane croassanty a pobral sa svojou cestou von z obchodu. Na ulici pristúpil s kľudom k ceste a zvolal: „TAXI!“ o pár sekúnd pri ňom pristavilo žlté auto s nápisom TAXI. Vnútri sedel tmavý muž indického pôvodu v stredných rokoch. Arion zadal súradnice a bližšie miesto určenia cieľa jeho cesty.. 

T: „Do práce?“

A:„Nie“

T: „Tak takže turista?“

A: „Nie, práca.“

T: „Tak to ma celkom Vašou odpoveďou prekvapujete..“

A: „Mňa naopak neprekvapujú Vaše otázky.“

Indický taxikár sa už viac nepýtal. Arion sedel a pozeral von oknom. Všetky tie ulice, všetci tí ľudia sa mu zlievali do jedného celku. Cítil svoj problém a svoju túžbu o ktorej pri pohľade von oknom vedel, že je skôr ilúziou ako niečím reálnym, i keď v jeho prípade bolo veľmi ťažko definovať, čo je to reálne, žil totiž vo viacerých svetoch. Prejavy života na fyzickej úrovní vnímal skôr ako oneskorené udalosti z výplodov iných svetov. On sám patril do sveta identít celku, čiže tých, ktorí neustále zanikajú a vznikajú a zachovávajú si pritom svoju vlastnú identitu, ako v zániku i vzniku. Bola to zvláštna sorta bytosti. Vonku slnečný jas zaslepoval sklá jeho tmavých okuliarov sledujúcich život na uliciach Manhattanu. Pozeral von nato, ako ľudia dennodenne kráčajú v zmysle jeho ako aj iných zabudnutej budúcnosti prebiehajúcej v prítomnosti javov pre nás dávno minulých a hlavne to, ako jeho patričná nevedomosť jeho vedomostí spôsobuje transformáciu svetov, v ktorých sa dokázal pohybovať. Bolo mu jasne, že všetko má svoju postupnosť, že univerzum si vyžaduje tvrdé pravidlá, ktorým všetko podlieha, dokonca aj ľudský život toho „posledného človeka“ na planéte Zem. Voľakedy Arion poznal Josepha z Lionu. Bol to Francúz so židovským pôvodom, ktorého sila nepoznala hraníc. Raz sa spolu so svojim Majstrom aj s Josephom stretli v kaviarni starej časti Paríža.Ako tak sedeli, hovorili o živote a iných rôznych témach. Joseph potľapkal Ariona po ramene a povedal mu: „Mal by si sa viac zamerať na telo, aby si dohnal to, čo si duchom prekročil.“ Arion sa váhavo pozrel na svojho Majstra a Josepha a dodal: „Dosť dobre Ti nerozumiem, prečo práve na telo, veď už ho určitým spôsobom ovládam, tak?“ Joseph sa začal smiať a popritom mu povedal: „áno, to je fakt, že ovládať ho zdanlivo vieš, ale vieš kde končia a začínajú všetky tieto hranice?“ tu Arion pozastavil svoju myseľ a plne si začal uvedomovať, že niečo je ešte inak ako sa zdá. Totiž v týchto kruhoch bolo prirodzené to, že sa všetko neustále mení a transformuje, a to čo platilo včera v rámci určitých cieľov sa na druhý deň môže o 35000 svetelných rokov posunúť dopredu. Vráťme sa však trošku k niektorej pointe tohto príbehu. Ako tak Arion uvažoval a zistil, že príčina jeho „neovládania tela“ môže byť práve schovaná v tom čo vie. Joseph bol záhadným mužom. Nik nevedel ako sa skutočne volá, napokon, nebolo to ani tak dôležité, ale na druhej strane jeho minulosť bola zatiahnutá tmavým závesom tak, že nikto nevedel o ňom ani kde a ako sa vlastne dostal k tajomstvá a technikám toho, čo prezentoval jeho zvláštnym spôsobom. Joseph vedel pochopiť, prečo vznikajú prírodné katastrofy, prečo trvá studená vojna, ktorá skončila a ďalších x vecí. Arion vnímal všetko príliš vážne, aby sa uvoľnene pozeral sám na seba s tým, že to všetko sa ho týka i keď priamo, práve nebol toho všetkého súčasťou. A tak ten pohľad von na ulice Manhattanu mu pripomínali spomienky na niektoré momenty, ktoré boli už mnohé roky za ním. Premýšľal nad tým, ako smer 2 reprezentuje mašinériu záhuby v zmysle transformácie k vyššiemu cieľu a urputný systém tichej dohody ktorá bráni záujem o zachovanie života ako takého. Jeho chod mysle však prerušila brzdná dráha auta, ktorá sa skracovala.Taxík zastavil. Arion zaplatil a vyšiel von. Zastavil pred starým domom v ktorom voľakedy býval jeho Majster. Kvantá spomienok mu pri státí a pohľade na dom letelo hlavou. Všetky jeho pády, všetky jeho úspechy, víťazstvá ako aj prehry o ktoré sa s jeho Majstrom delil. Prikročil bližšie k tomu a ľahkou chôdzou sa vybral po schodoch hore dnu do domu. Staré dvere, ktoré pri otvorení pripomínali zvuk otvárajúcej sa truhly z hororu Ariona absolútne nevyvádzal z rovnováhy. Majster bol už dobrých 7 rokov po smrti, keď sa náš hrdina tu práve potuluje v jeho dome a my v myšlienkach s nim.. Dlhá chodba po ktorej stranách bolo len pár dverí opisovala nerozhodnosť Ariona a resp. jeho zámer návštevy za ktorým do domu vstúpil. Nedávno totiž zistil informáciu o tajomstve určitej energie, ktorá sa dokázala kedykoľvek a kdekoľvek prijať a odoslať nenásilnou formou v zmysle vyvíjanie veľkej fyzickej, či psychickej aktivity až tak, že jej aplikácia pripomínala tečúcu vodu. Arion o tejto informácie diskutoval aj s Majstrom, ale ten žiaľ svoj výskum v tejto oblasti nedokončil. V momente týchto myšlienok však Arion pocítil divný pocit. Začal pociťovať prítomnosť niekoho v dome a evidentne s iným energetickým nábojom aký mal jeho Majster. Pocit, ktorý cítil prenikal do jeho mysle ako volanie jeho mena. Arion pozastavil na chodbe pri dverách do knihovne, ktoré boli zavreté. Naproti knihovni boli ďalšie zavreté dvere oblúkovitého tvaru vedúce do obývačky. Arion začal mať obavu z neznáma, ktoré sa vyskytovalo v blízkej prítomnosti. Zaujímavosťou bolo aj to, že sa nedokázal napojiť na danú bytosť, aby zistil z nej nejaké bližšie informácie. Nič z toho, čo vedel z hľadiská telepatie alebo iných techník zistiť nebolo použiteľné a tak pootvoril dvere do obývačky a vošiel otočený chrbtom dnu. Jeho oči zazreli v odraze zrkadla na stene v miestnosti vysokú bytosť zahalenú v pľašti otočenú chrbtom k nemu. Tlkot srdca sa mu pri pohľade na to, čo videl rozochvel natoľko, že nedokázal čeliť tomu strachu, ktorý v ňom vyvolala bytosť, ktorá ho v dome prekvapila a niekdajší, nazvem ho majster sa nevyskytoval až tak v jeho danej blízkosti natoľko, aby danú situáciu zvládal a mal plne pod kontrolou …