Niekde medzi morom a súšou..

Starobylá miestnosť, na poličkách sem-tam nejaký ten artefakt, či kniha, no zároveň aj dve duše prítomné sediac za stolom pri víne v nej. Hrana pohára je ostrá, i keď sa to jednému z nich až tak nezdá. Víno pripomínajúce hladinu rozbúreného mora s pokojom v hlbinách tíško predznamenáva odraz obrazu pripomínajúceho sebaklam tieňa prijímajúceho v duši pokoru a skromnosť ako neuvedomelú hodnotu pri poznaní zákonitostí pôsobiacich v živote jedinca tu spomenutého.

Obloha je čistá a dve lode plávajúce na povrchu hladiny predznamenávajú prichádzajúce obdobie zmien plynúcich na ceste k objaveniu toho dávneho a bájneho kontinentu ukrývajúceho sa pod rúškom tajomstiev. Červená hladina predznamenáva rannú prípravu posádky jednej z tých dvoch lodí. Kapitán stojí na palube a všade je cítiť závan disciplíny, zodpovednosti a zmyslu pre detail vyplávajúceho z celkového smerovania plavby na tejto ceste k poznaniu. Druhá loď zíva neuveriteľnou prázdnotou, ktorá má neopísateľný charakter nato, aby zostala v tomto deji len tak nepovšimnutá. Kapitán prvej lode vydal rozkaz k zastaveniu sa. Zbadal totiž neznámu loď, ktorú veľmi dobre poznal z určitých opisov z kníh a artefaktov mu ju pripomínajúcich.

Závan klinčekov a iných korením pripomínal alchýmiu, ktorá nepoznala hraníc a pritom bolo vedome známe, že bola poznaním roky známym. Každým dúškom sa myšlienky tých dvoch v miestnosti prehlbovali a bádali priamo i nepriamo, či okrajovo v hlbinách tajomstiev vesmíru.
V pohároch zívali chladné steny zo skla prázdnotou i naplnením. Pohár za pohárom a známa vôňa tabaku pripomínala kapitánovi pocit, ktorý pozastavil koráb pri zdanlivo neobývanej lodi pripomínajúcej minulosť tak dávno zabudnutú. Jeho pohľad mal v sebe určitú dávku strachu a neistoty z možného poznania skutočných príčin strachu v ňom prebývajúcom. Večná samota i poznanie sa v ňom striedali s neistotou miešanou so strachom z toho, čo si začal pri pohľade na kvázi opustený koráb stabilné stojaci na rozbúrenej hladine pripomínajúcej magické červené víno.

Pokoj, ticho a rozvaha vládla na palube „neznámej lode“. Dúšok za dúškom, čo som odpíjal z tej čaše vína ma čím ďalej, tým viac zjednocoval s tou loďou a túžbou po poznaní v odraze obrazu zrkadla v ktorom som nebol schopný rozpoznať svoju skutočnú tvár, poznamenal kapitán. Tieň v tichosti odpočíval a prijímal jeho neurčitosť v rozhodovaní ako výzvu na deštrukciu v zmysle jeho pochopenia a budúceho zjednotenia sa s obrazom zachyteného v odraze zrkadla ním nespoznaného.

Hladina sa postupne začala upokojovať a neurčitosť poznania sa začala stávať inou akou sa spočiatku javila. Každé slovo a každá veta prestali vytvárať ľahkovážnosť celej tejto myšlienky. Kapitán si uvedomil, že musí prestúpiť a spoznať nepoznané a pritom dávno známe zahalené v rúšku tajomstva. Ako sa dotkol prvým krom paluby toho starého a pritom majestátneho korábu, pocítil silu. V tom momente vedel, že nie je na palube lode sám, i keď posádka zostala na jeho vyššie zmienenej lodi. Ako tak sám pomaly kráčal po palube, zastavil sa pred vstupom do kajuty. Váhal. Váhal nad tým, či vstúpi alebo sa rozhodne vrátiť. Ako sa však otočil smerom ku svojej lodi, tak videl ako sa začína vytvárať hmla a jeho loď sa mu začala postupne strácať. Loď napokon celá, celučičká zmizla v hmle ako víno, keď z pohára zmizne niekde v útrobách ľudského tela a jeho trpkosť na jazyku pripomínajúca život a jemný dotyk pravdy vytvárajúcich v myšlienkach otázku neznámeho poznania a vety viažucej sa na budúcnosť v zmysle otázky „Ako ďalej?“, a tak kapitán neváhal a vstúpil do kajuty pred ktorou stál. Ako zostupoval dole po drevených schodoch pociťoval jemné praskanie dreva po ktorom krok za krokom z neurčitosťou v očiach zostupoval do dôverne neznámeho prostredia.

Pri pohľade na čas a priestor som v starobylej miestnosti plnej kníh, artefaktov atd. s veľkňazom pociťoval okrem týchto myšlienok aj spomínanú a opísanú chuť vína a tabaku v ktorom sa zlučovali a miešali okrem iného aj odpovede a otázky týkajúce sa poznania s oboznámením sa s mágiou.

Kapitán svoje kroky však zastavil. Nachádzal sa na podlahe útulnej kajuty plnej rôznych predmetov, ktoré obsahovali veľké energetické množstvo ktoré vyžarovalo tajomnú a zvláštnu silu. Na stene viseli obrazy na ktorých boli zachytené momenty z jeho vlastného života. Zostal prekvapený. Minulosť, ktorá sa mu zdala trpká navodzovala zdanlivú polosladkú chuť. Tmavý mahagónový stôl a postava sediaca za ním upozornili kapitána na prítomnosť faktu, že jeho život sa v tom momente začal meniť. Bytosť v habite, sediaca za stolom pozdvihla tvár smerom ku kapitánovi. I napriek zahaleniu kapitán zazrel niečo, čo mu spôsobilo pocit, ktorý ho zneistil. Uvidel, že postava nemá tvár, ale namiesto nej videl a cítil hladinu, pripomínajúcu mu obraz videný vo víne, ktoré tak s chuťou popíjal v čase prítomnom avšak v inej paralele iného priestoru a času niekde tam, v tej starobylej miestnosti.

V tvárí tej zahalenej bytosti začal poznávať sám seba avšak vedel, že nie je to on.

„Ašarat, si to ty?“ opýtal sa kapitán. „Áno, som, čo ťa ku mne privádza?“ opýtal sa kapitána. Kapitán vedel dostatok informácií nato, aby vedel v akej situácií sa nachádza no napriek tomu všetkému nečakal, že jeho loď sa stratí v hmle a na palube neznámej nájde v kajute niekoho, kto smer jemu určený poukázať mu mal, a tak mu odpovedal na otázku: „učenie a poznanie, ktoré zastupuješ tu na tejto planéte.“

V tichosti slov a viet sa ho Ašarat opýtal: „Položím Ti 3 otázky. Prečo by si chcel práve vedieť to, čo viem ja? Prečo si si vybral práve mňa? Napokon, prečo si sa rozhodol práve teraz?

Kapitán sa na pár sekúnd zamyslel i keď tušil, že v rámci toho učenia niet smeru neistoty a váhania v zmysle jeho budúceho smerovania na ceste k poznaniu. Pozorne sa teda zahľadel na svoj protipól a odpovedal: „Chcem poznať tajomstvá života a smrti. Chcem vedieť to čo vieš ty, pretože chcem byť ako ty. Vybral som si ťa preto, pretože si jediný svojho druhu, kto mi môže dať to, čo hľadám a to takou formou aby som sa to aj skutočne naučil, prijal a pochopil to. Teraz pociťujem, že nastal ten správny čas, kedy cítim, že som pripravený podstúpiť tú cestu, preto som aj prišiel.“ Poznamenal Amon na margo otázky tu v texte vyššie uvedenej.

„Výučba teda môže začať, ale upozorňujem ťa vopred. Nič neodpúšťam a nebudem mať zlutovania, pamätaj si tie slová.“ povedal Ašarat.

„Akceptujem to a buď na mňa tvrdý, povedal verbálne kapitán a duchu prítomnosti vína prúdiaceho v útrobách jeho fyzického tela si v kútiku duše s úsmevom na tvári v tichosti dodal, aspoň si ťa a tvoje učenie lepšie zapamätám.“

Ašarat sa postavil a prešiel niekoľko krokov. Následne zobral zo skrinky knihu a začal listovať v jej úvodných stranách…

Kapitán začal spomínať a zároveň zabúdať na svoju stratenú loď v hmle.