Raz dávno sa stretol jeden chlapec uchvátený cestou bojovníkov so svojim starým učiteľom a chcel vedieť niečo o tom, čo je to tá cesta, čo obsahuje, a ako by sa takým bojovníkom mohol stať. Starec sa na neho upreným pohľadom koncentrovane pozrel a prehovoril…

  „Nemal zrazu nikoho.Nikoho, kto by stal pri ňom a hovoril mu: „Áno, to urob, to je správne.. alebo nie, to nerob, preto lebo..“Zostal sám ako posledný strom na púšti. Ako posledná ryba v mori, či oceáne. Prevalili ho vlny smútku, utópie a zúfalstva. Chcel plakať, avšak už ani to pomaly nevedel. Zabudol byť akoby človekom. Prostým, slepým a nevedomým. Zostalo mu len množstvo rán a bolestných spomienok na časy minulé. Nevedel zrazu, či to všetko bolo nesprávne a teraz len tvrdo piká za svoje činy alebo práve naopak to všetko ho vedie k svetlu. Zamýšľal sa. Prečo je to všetko také komplikované? Prečo som v tom všetkom sám? Prečo nedokážem ísť ďalej? Nevládal. Bol unavený a otrávený mysľou. Dosť dlho sa rozhodoval sám, a ľudia ktorým veril ho vždy po dlhšom čase opustili a prestali mu veriť, pretože jeho viera im bola neznáma, nejasná a nepochopiteľná. Pripadal si strašne. Množstvo priateľstiev a lások mu tieklo slzami po rukách keď sedel pokrčený a nevládny ako dieťa v kúte izby. Zrazu plakal a utápal sa v oceáne pochybností a neistôt. Mal dosť sám seba. Uvažoval aj nad smrťou. Uvažoval nad vykúpením sa zo svojho života, svojej mysle a toho všetkého, čoho tvrdo a nekompromisne ubíjalo a tlačilo tvrdo k zemi aby si uvedomil niečo nové alebo respektíve nepoznané a posunul sa tak zase sám v sebe o veľký kus cesty ďalej. Nechcel už ani to. Pretože videl, ako ho mnohokrát každé posunutie stálo veľa síl energie ale hlavne strát. Mal v hlave stále predstavu ideálov o priateľstve, láske, viere, oddanosti, pochopení ale stále si to akoby vysvetľoval po svojom. Už nevedel, či je Boh tak iný a jeho hodnoty sú v skutočnosti tak kontrastné a on je len chodiaci zasnený chlapec, ktorý si všetko vysníval ako inú realitu tohto sveta v ktorej sa celkom slušne zabýval a teraz mu ten jeho posvätný pokoj a kľud domova niekto zámerne narúšal a presviedčal ho neustálym a tvrdým zasahovaním do kolobehu jeho vlastného života tým, že jeho vlastnými ideálmi ho pripravil o všetko po čom kedy túžil či chcel mať, aby našiel sám v sebe určité zmierenie a rovnováhu síl temných a svetlých ktoré ním sršali tak všedne ako keď ľudia denno-denne dýchajú vzduch a pritom vôbec nad tým neuvažujú. Jeho sila a city boli ako sestra s bratom, ktorí sa neustále hádajú kto si získa väčšie postavenie v jeho vysnívanom paláci postaveného na jeho ideáloch. Nechcel veľa, a pritom jeho najnovšia dobrá a verná priateľka samota si vždy a stále hľadala cestu aby ju mohol dôverne spoznať a osvojiť si ju. Raz mu povedala : „Neboj sa môj, ja ta nikdy neopustím a keby si náhodou zostal raz sám, vždy budem pri tebe stáť.“ Takéto dôverné gestá mu vedela prejavovať aj jej blízka rodinná známa zvaná smrť, i keď jej názory boli vždy skôr skryté a záhadné. Málokedy ukazovala svoju skutočnú tvár. Vždy skôr prišla na radu vtedy, keď prišla samota. Nerozumel. Stále nevedel pochopiť. Nevedel z toho vykľučkovať. Snažil sa opäť hľadať lásku a nádej ako to robil vždy ako bojovník svetla, keď pocítil tmu alebo sa v nej stratil. Teraz však cítil, že to nebude také jednoduché ako predtým. Skúšal nový spôsob ale aj tak zase neúspešne. Vedel a cítil, že stojí a niekto veľmi dobrý a známi sa v kľude na neho pozerá s úsmevom na tvári a vidí kus zlomeného tela pri ktorom stojí tancujúca samota a veselo si spievajúca smrť. Obe sa radujú, že má možnosť ich vnímať intenzívnejšie ako inokedy. On ako slepec ich chcel nevidieť. Bol smiešny a zábavný. Tváril sa ako nevinné zvieratko, ktoré si myslí, že si ho nikto radšej nevšimne a nepostrehne ho, že bez čohokoľvek prekĺzne a náhodou bude mať možno možnosť vidieť svetlo. Omyl. Tento pád si vyžaduje ďaleko väčšiu koncentráciu energie ako čokoľvek predtým. Videl obeť. Videl samého seba. Videl, že bude musieť skončiť sám v sebe so sebou. Inak neprejde ani o krok ďalej. Bol zničený životom a tma sa mu stala akoby zdrojom každodenných útrap i radostí. Keď ju nevidel v sebe. Videl ako opantáva všetko naokolo a smeje sa mu do očí cez očí iných. Zrazu nevnímal ľudí ako individuality ale ako individuality plné niečoho silnejšieho, niečoho o čom ani sami ľudia nemajú chýru a keď tak, len niekoľko jedincov. Uvedomil si, že sám voči sebe nestojí len v samom sebe. Cítil, že je aj v nich. Cítil, že stojí sám voči sebe. Svetlo proti tme a naopak. Bol unavený, pretože už to celé nevedel znášať no i napriek tomu vedel, že v tomto boji musí naveky ustáť.“  

„Tak to bol krátky príbeh o bojovníkovi svetla, ešte máš stále chuť a silu ním byť?“ dodal starec na záver príbehu…