Pozastavím sa ešte pri pojme „strážcovia danej úrovne“. Toto je bod, kedy duša došla pred dvere svojho cieľa, svojej cesty po špirále a ak prejde tými dvermi, dosiahla svoj cieľ. Prečo tu teda zostáva a z takpovediac dokonalej duše sa stáva bojovník? A bojovník sa stáva aj z duše, ktorá sa len pokúša vrátiť domov, tam kam patrí? Duša, ktorá došla po špirále do tejto úrovne a prešla spomínaným „filtrom“, je už odpútaná od špirály, môže sa voľne pohybovať, je sebestačná a nie je nijako inkarnačne väzbená na špirálu a na inkarnačný cyklus. V tomto bode sa vlastne duša stretne „sama so sebou“, v celej svojej komplexnosti, nič z nej neostáva vo svetoch paralely, ani v inkarnačnom procese. Duša tvorí skutočný ucelený celok vlastne až v tomto bode.

Medzitým je stále akoby určitou časťou na špirále a putuje ňou buď vo svete paralely, alebo vo fyzickej rovine. Teraz sa ocitla v situácii, kedy sa už môže pohybovať v úrovni mimo špirály spolu s dušami, ktoré do tohto bodu síce došli, ale akoby obrazne povedané „padli“. Chcú sa však dostať dnu a časom by zvrátili rovnováhu tohto jestvovania. Tu prebieha boj medzi dušami, ktoré nemajú agresivitu, voči dušiam, ktoré sú hnané navyše aj touto silou. Je to ako posledná skúška pre dušu ešte aj po tom, ako prešla uvedeným filtrom. Ak sa v boji nenechá strhnúť do agresivity, dostane sa dovnútra. Ak sa však nechá strhnúť, razom sa ocitne medzi „padlými“ dušami a bojuje vlastne proti tým, ktorým doteraz bránila preniknúť dnu. Tieto „padlé“ duše sa sem samozrejme časom dostanú, ale to nutkanie ich ženie stále bojovať a dostať sa dnu za každú cenu. Keď sa ich čas naplní a prídu ako „vyrovnané“ duše, bez náboja agresivity, dvere sa im otvoria budú sa môcť dostať do vnútra. Túto agresivitu som už opisoval – je to náš nechcený pozostatok na duši, vírus, čo zničil život v bývalej planetárnej sústave, kde sme existovali. Duša sa toho musí zbaviť, aby mohla postúpiť v týchto úrovniach ďalej.

Vráťme sa však naspäť k našej vývojovej špirále. Podobne ako cesta duše tunelom po smrti, aj túto špirálu by sme mohli rozčleniť na pomyselné etapy. Tá prvá, štartovacia, je najjednoduchšia. Úlohy na zvládnutie sú ľahké a duša postupuje rýchlo vpred. Je na počiatku svojej existencie, pretože povedzme vznikla delením duše ako nepriama inkarnácia. Teda jej začiatok je aj preto ľahký – je to vlastne „duša – dieťa“. A dieťa sa musí vyvíjať, aj keď dušu je ťažko vnímať ako dieťa. Tu by som povedal, že ak vidíte ľudí, ktorí majú obrazne povedané jednoduchý život a všetko sa im s ľahkosťou darí, tak väčšinou sú to mladé duše, pretože sa im všetko uľahčuje na začiatku ich cesty.

Ak túto cestu duša dobre zvládne, nasleduje etapa tak trošku ťažšia, kedy má už duša za sebou „úvodné“ životy vo svete fyzického bytia a paralely. Vie sa orientovať vo fyzickom svete, ako aj vo svete paralely. Potom prichádza dlhý a náročný stred tejto cesty, ktorý je dĺžkovo na postup času a náročnosti skutočne zaťažkávajúcim momentom, pretože sa v jednom živote môže striedať extrémny úspech a i neúspech. Prichádzajú aj pády a silné prekážky, kedy sa duša skutočne musí vyrovnať s mnohými ťažkosťami a ustáť ich. A nakoniec posledná etapa je už akoby vybrusovanie takmer hotového diamantu, ktoré však môže byť tiež veľmi náročne a pomalé.

Tento princíp nikomu nič nedaruje a nič tu nedosiahneme zadarmo, bez úsilia a bez vlastnej práce na sebe samom. Neexistujú skratky, kľučky, ani uľahčenia prekážok. Každý posun duše na tejto špirále smerom vpred je náročný a všetko závisí od toho, ako duša prežila či aktuálne prežíva svoj život. Na tejto ceste sa nič neodpúšťa a pokiaľ duša nejakú prekážku nezvládne, tak sa jej bude určitý vzorec v životoch opakovať dovtedy, kým tento reparát úspešne nezloží. Až potom sa duša môže znovu posunúť vpred. Tu nehľadajme príliš logické súvislosti v tom, že naoko hladký a úspešný život súvisí jednoznačne so správnym zvládaním úloh a naopak ani život plný trápenia nie je automaticky znakom toho, že človek ide po nesprávnej ceste a mal by na nej niečo meniť. Vývojová špirála duší má svoje vlastné zákonitosti a pravidlá hry a ide len o to, čo si duša vezme do života ako úlohu a ako to potom zvládne, nech to už z logického hľadiska a rôznych súvislostí vyzerá akokoľvek. Jediné, čím si vieme pomôcť, je naplno prežiť svoj život a riešiť stanovené prekážky a zároveň napĺňať ciele našich životov, nech sú akékoľvek.

Problém pre dušu z hľadiska jej postupu po špirále je napríklad to, keď sa prieči svojej ceste a napríklad má kráčať duchovným smerom, ale zahrabe sa vo fyzickej rovine a bude naplno pracovať v oblastiach, kde sa po materiálnej stránke bude mať lepšie a život bude pre toho človeka tým pádom jednoduchší. V takomto prípade sa duša bude aj sama brániť tomuto smerovaniu a časom sa už nejakou vedomou či podvedomou formou postará o zničenie všetkého, čo ju odvádza od jej skutočnej predurčenej cesty. Duša sa na veci nepozerá z hľadiska toho, čo je dobré a jednoduchšie pre život človeka a pre jeho psychickú pohodu, ale vyhľadáva to, čo potrebuje pre svoj vývoj a pre posun na špirále. Duša si hneď od úvodu života nemusí jasne uvedomovať, čo tu bude robiť. Existujú aj takpovediac „jednoduché“ životy. Niektorí jedinci sa proste narodia a odžijú si obyčajný život a po jeho skončení putujú ďalej. Možno sa narodia len preto, aby sa v budúcnosti mohla narodiť určitá konkrétna duša s konkrétnym poslaním v rámci osudových predurčení a generačne bolo potrebné túto líniu pripraviť. V takýchto prípadoch je často karma jednoduchá. Ako sme už spomínali, čím vyspelejšia duša, tým ťažšia karma. Je to však v prospech duše samotnej, pretože na konci bude musieť bojovať ako strážca a ovládať svoju silu.

Tu by som si dovolil vsunúť jednu myšlienku, ktorú mám v sebe ako samozrejmosť, ale niektorí ľudia aj v 21. storočí majú problém s rozdielmi pohlavia. Z pohľadu duše je úplne jedno, či je niekto v danom vtelení muž alebo žena. Toto treba chápať z pozície duše, IQ a EQ a nie z množstva svalovej hmoty a telesnej konštitúcie.

Vráťme sa však naspäť v téme. Ak sa duševná harmónia naruší a zmení sa smerovanie duše mimo určenú cestu, duša bude trpieť. Potom možno bude človek zničený a zlomený, utiahne sa do jaskyne a bude žiť asketickým životom akoby z donútenia. Bude nešťastný z toho, ako si mohol žiť v blahobyte, keby sa nestalo toto a tamto… Ale to nebolo jeho osudom. Keby od úvodu kráčal tou cestou, kde ho to prirodzene duševne ťahalo a nedal sa oklamať zákonitosťami fyzickej roviny a logiky, mohol byť šťastný aj tam.

Aký vplyv by mal takýto uvedený vývoj udalostí na pohyb duše po špirále? Duša sa síce kvázi obrátila nakoniec na svoju správnu cestu, ale otázne je, koľko percent stanovených úloh za ten čas stihne na tej ceste naplniť a koľko príležitostí na posun proste premrhala? Duša sa potom samozrejme trápi, pretože po špirále ju to ťahá vpred a sama cíti, že už mala byť niekde inde, ale je stále akoby o krok pozadu. Táto časť duše sa snaží svoje fyzické vedomie cez čas a priestor ovplyvniť v prípade, že už je veľmi zle a z pôvodného plánu sa veľmi vybočilo, aby donútila človeka konať tak, ako to mal pre tento život predurčené a aby stihol napraviť to, čo sa pokazilo.

Jediný moment, ktorý môže určitým spôsobom ovplyvniť postup duše po špirále mimo plnenie stanovených úloh je ten, kedy jedna z tzv. duálnych duší je o určitý stupeň vyššie, než je tá druhá. Takáto duálna duša dokáže svojej partnerskej duši pomôcť akoby sa rýchlejšie dostať vpred, prípadne táto druhá duša akoby zotrvávala spoločne s prvou dušou na jej úrovni a spoločne čakali, kedy bude mať aj ona reálne právo plnohodnotne zotrvávať v tomto vyššom vývojovom leveli. Pomáhajú si navzájom a vedia sa potiahnuť vpred podľa potreby.

Týmito témami sa dostávame takmer až na pôdu náboženských učení, ale z niečoho tie učenia predsa len vznikli a určitý základ v realite čiastočne majú, aj keď je to už mnohokrát pokrútený a pokrivený obraz pôvodných myšlienok.

Tagy: čierna mágia, Duša, Mágia