Všetko, čo na svete žije, má dušu. Takto som začínal aj predchádzajúcu kapitolu. Ak to teda naozaj je? Môže sa duša človeka ocitnúť v strome? Veď strom sa radí medzi rastliny a teda sa nedá nájsť jednoduchý prienik medzi klasickou živočíšnou formou a rastlinstvom.

V rozprávke je to jednoduché – zlá čarodejnica niekoho premení na strom a vybavené. Avšak aj v realite môže byť strom nositeľom duše. Nie je to však ani zďaleka nejaké striktné pravidlo a netvrdím, že každá jabloň na záhrade má v sebe dušu človeka. Ale stáva sa, že duša sa za istých okolností rozhodne „hibernovať“ a existovať nejaký čas na Zemi v inej forme bytia. Duša počas svojej púti životmi prechádza mnohými turbulenciami a po čase môže byť proste „unavená“. Je síce plná vedomostí, ale stále ma ešte pred sebou dlhú cestu. Občas sa potrebuje pozastaviť a všetko, čo počas mnohých a mnohých životov do seba nasala, nejako spracovať. V takejto forme bude existovať a predsa bude vedieť, čo sa vo svete deje.

Pre dušu môže prísť čas, kedy sa jeden životný cyklus má merať na stáročia. Ríša ľudí ani zvierat na toto nie je fyzicky stavaná, teda vôbec nie – akurát niektoré korytnačky sa dokážu dožiť 150 rokov. A tu sa bavíme o dvoch–troch storočiach. Ak toto potrebuje duša dosiahnuť, môže si nájsť miesto na zemi a formu, v ktorej sa to dá, napríklad vo forme stromu. Duša v strome je obvykle už stará, keď sa rozhodne dostať sa do tejto úrovne. Duša si cez paralelný svet vopred zabezpečí pokojné miesto, kde dokáže v strome žiť bez vážnej hrozby. Do stromu sa dostáva dobrovoľne, ako vyvinutá silná osobnosť, ktorá tam z určitého dôvodu chce zotrvať na základe vlastnej vôle a vlastného rozhodnutia.

Duša sa z času na čas potrebuje proste zastaviť a za stabilizovať svoje Ja. Napríklad ak prechádzala v minulosti mnohými turbulentnými obdobiami a jej podstata sa potrebuje zotaviť a pripraviť sa na ďalšiu púť. Toto je možné dosiahnuť aj v domovskom paralelnom svete, ale niekedy duša potrebuje stálu živú formu, stabilitu a pokoj. Život naokolo sa jej v tejto forme dotýka len pramálo, či už je na svete vojna alebo mier, jediné na čo bude reagovať, je prechod ročných období, aj to len na základe fyziologickej štruktúry stromu. Takýto strom bude silný a mocný, majestátny už na prvý pohľad. V takomto prípade duša neodíde cestou smrti stromu, ale uvoľní sa ešte počas jeho života a strom ako taký môže žiť ďalej. Keď nastane ten správny čas, duša sa proste uvoľní a prejde do svojho sveta paralely. Medzitým prenesie množstvo informácii z oboch svetov pre naplnenie vzájomného chápania. Obohatí tak ríšu rastlín, ríšu fyzického sveta, ako aj svet paralely. Asi treba spomenúť, že tento tunel sa otvára nielen v momente smrti tela. Podrobnejšie o tom píšem v práci „Svet emočného tela“. V skratke – tunel zo sveta paralely sa v určitých časových intervaloch otvára aj mimo fyzickú smrť, aby sa „uväznené“ duše dostali z medzipriestoru do sveta paralely. Aj v momente, keď sa duša uvoľňuje zo stromu, sa tento tunel otvorí, dokonca je otvorený o niečo dlhšie, ako pri smrti fyzického tela človeka.

Duša povedzme potrebuje existovať v jednom veľmi dlhom a veľmi bezpečnom vtelení – povedzme napríklad stoosemdesiat až tristo rokov. Za týmto účelom si vyberie duša mladý strom, zoberme si ako príklad dub. Do tohto dubu sa duša prenesie a následne bude tento strom chrániť vo víre búrok dejín života, ktoré sa okolo neho preženú. Do stromu sa obvykle duša presúva cez tunel už v čase, keď vyklíči. Ale nie je vylúčené, že sa tam dostane už predtým, do úrovne semiačka. Väčšinou je to ale už mladý výhonok, ktorý duša najprv začne chrániť pred nepriazňou osudu a neskôr jej už mohutný strom dá domov na celé stáročia. Tak isto nie je vylúčené, že duša sa v strome vyvinie aj ako forma nepriamej inkarnácie – čiže duša začne svoju púť ako nová duša v strome, či v jednoročnej rastline. Toto je tiež jedna z prirodzených foriem, ako vznikne „nová“ duša, ktorá je produktom nepriamej inkarnácie.

Duša sa v tomto strome v úvode bude prejavovať tak, že dá stromu akoby impulz, silu rásť. Ako malý stromček si tento dub nikto nebude všímať práve preto, aby ho niekto nepoškodil, nevytrhol zo zeme a podobne. Následne si jedného dňa ľudia uvedomia, že na tom mieste stojí silný mohutný dub. Jeho energetika im však zabráni riešiť, prečo a ako sa tam vlastne objavil. Duša ukotvená v strome a duše prítomných ľudí sa zjednotia na tom, že tam proste bol stále a je to tak v poriadku.

Prostredníctvom takýchto stromov z času na čas dochádza k spojeniu iných duší. Príklady často nachádzame v bežnom živote, no neuvedomujeme si ich. Napríklad človek ide do prírody, sadne si pod strom a uvažuje, ako ďalej naložiť so svojím životom. Často sú to smutní nešťastní jedinci, ktorí pod takýmto stromom zrazu nájdu nádej a pochopenie, ako ďalej. Toto sa deje na základe súzvuku duší. Duša v takomto strome je veľmi skúsená a tak pomôže nejakej náhodnej utrápenej duši nájsť správny smer. Tento impulz pochádzajúci „zo stromu“ sa následne prenesie do mozgu živého človeka vo forme myšlienky, či náhleho „osvietenia“ a podobne. Toto sa stane najmä ľuďom, ktorí sú predurčení pracovať s dušou na tejto úrovni, napríklad kňazi, mágovia a podobne. Duše sa môžu dokonca dohodnúť, že jedna z nich bude umiestnená v strome a druhá bude predurčená sa s ňou spojiť a napríklad sa vďaka tomu vedomostne posunúť, či priniesť nejaké nové poznatky do fyzického sveta. Toto je možné dokonca na generácie dopredu. Svojho času som o tomto písal aj na naše blogy jeden príbeh, kde som ukryl niečo z tajomstiev duše. Bol som zvedavý, či si to vôbec niekto všimne. Tento príbeh teda vsuniem aj sem. Je v ňom ukrytá odpoveď na takéto javy, ako sa duša v strome a duša vo fyzickom tele človeka môžu navzájom ovplyvniť a ani o tom v realite života nemusia vedieť.

Tagy: čierna mágia, duša po smrti, Mágia, okultizmus, škola mágie, výučba mágie