Ako už názov kapitoly napovedá, stromy môžu aj liečiť. Ako to však prebieha? Ľudia odjakživa pociťovali posvätnú úctu k liečivým rastlinám a verili, že majú zázračnú moc, akurát že ich úspech bol pripisovaný neznámym silám. Postupne sme sa ako ľudstvo naučili, ktorá rastlinka lieči a ktorá privodí smrť a ktorá nemá na človeka žiadne špeciálne účinky – dobré ani zlé. Vráťme sa však ku stromom. Možno niektorí z vás postrehli mýty či báje o spojení stromu a živého človeka.

Kedysi žili jedinci, ktorí vedeli prepojiť dušu človeka so stromom, s jeho miazgou a tak sa život stromu spojil so životom človeka. Toto sa muselo udiať v pravý čas, kedy bol strom v plnej sile. Strom sa narezal cez kôru, až kým sa neobjavila miazga. Človek potom zobral niečo, napríklad kus látky, do ktorej bola „prenesená“ choroba – či už krv, hnis, hlien a podobne. Do tohto predmetu však bolo potrebné preniesť aj určitý fragment duše toho človeka. Táto látka sa pripevnila na strom a následne sa prepojila energetika človeka a stromu. Dnes by sme to mohli nazvať bezdrôtovým spojením. Mág – liečiteľ takto spojil dušu človeka trpiaceho chorobou so stromom. Toto spojenie fungovalo obojsmerne – sila miazgy sa prenášala do človeka a choroba do stromu. Ak bol strom silný, túto chorobu ľahko zdolal a človek sa vyliečil. Pokiaľ sa nejednalo o priveľmi vážnu chorobu, mohol sa tento úkon opakovať aj viackrát. Podľa mojich informácii takto zachránili nejedného človeka, ktorého medicína vtedajšej doby nedokázala vyliečiť. Dnes je však už lekárska veda na inej úrovni a zrejme málokto prejaví záujem o túto formu liečby. Za posledné desaťročia som nezachytil, že by niekto túto techniku použil.

Ten, kto takéto spojenie uskutočnil, musel ten strom opatrovať, aby ho nikto nevyrúbal, aby nebol nijako ohrozený ani poškodený. Pretože to, čo by sa udialo so stromom, by sa stalo aj s človekom. Ak by strom uhynul, človek by zomrel spolu s ním. Toto prepojenie sa udržiavalo a rana na strome sa zaceľovala, alebo sa udržiavala otvorená – v závislosti od toho, ako postupovala choroba. Ak choroba ustúpila, ten, kto do stromu vyrezal ranu, sa musel postarať o to, aby sa strom zacelil, avšak to, čo bolo do stromu dané, v ňom muselo aj ostať. S takýmto predmetom vloženým do stromu sa už ďalej nemanipuluje, vyhýbame sa kontaktu s ním. Tak isto ak sa na určitý účel pre jedného človeka použije konkrétny strom, už ho nemôžeme použiť pre iného človeka. Taktiež neodporúčam použiť ani žiadny strom v blízkosti tohto stromu. Takto používané stromy musia mať od seba väčší odstup, aby medzi nimi nebolo priame prepojenie – konármi či koreňmi. Pôvodná choroba by sa totiž za určitých okolností mohla preniesť na toho druhého človeka.

Keď sa strom zacelil a človek sa vyliečil, bolo potrebné sa o tento strom starať tak, aby bol podľa možností počas života daného človeka v poriadku. Ak strom uhynie prirodzene sám od seba – napríklad vyschne, môže to byť jednak tým, že ho zasiahla choroba, ktorú z človeka prevzal na seba – napríklad pokiaľ bol vybraný za týmto účelom nesprávny a príliš slabý strom, alebo bola choroba do jeho dužiny prenesená v nesprávnom čase. Tomuto sa veľmi zabrániť nedá, ale vždy je lepšie vyberať pre tento účel silný strom, ktorý chorobu dokáže zdolať a tento proces „ustojí“.

Problém by mohol nastať vtedy, ak by niekto takýto strom vyrúbal. To by pre človeka, ktorý s ním bol touto technikou prepojený, mohlo mať fatálne dôsledky a dopady – mohlo by dôjsť až k smrti daného človeka. Všetko by záviselo na tom, nakoľko by choroba v tom čase už stihla ustúpiť a dostať sa „preč“ z tela človeka. Všeobecne zastávam názor, že takýto strom sa má chrániť ako oko v hlave počas celého života daného človeka.

Prepojenie medzi dotyčným človekom a stromom zostáva natrvalo a aj v budúcnosti sa potom strom automaticky stará o to, aby sa choroby z tohto človeka dostali čo najskôr preč. Súčasne sa strom stáva súčasťou schránky duše tohto človeka. Po čase sa duša v tomto strome takpovediac usídli. Po smrti daného človeka potom môže mať duša problém prejsť do sveta paralely, pretože nájde bezpečný prístav práve v tomto strome. Teda ak sa aj nejakou nešťastnou udalosťou stane, že človek umrie predčasne, jeho duša sa stiahne do tohto stromu, kde zotrvá do momentu, kedy príde „jej čas“ na odchod.

Pre tento účel si zo zásady nevyberáme žiadne ovocné stromy. Nejde ani tak o plody, ktoré by sa konzumovali, ale ovocné stromy prenášajú svoju silu do ovocia, zatiaľ čo napríklad ihličnaté stromy, alebo buky či duby, centralizujú svoju silu v kmeni. Aj na tomto príklade vidíme, že nie je strom ako strom. Za najvhodnejšie sa pre túto techniku považujú lesné stromy, nie stromy rastúce v nejakom sade alebo v parku.
Z poznatkov, ktoré mám z dávnej minulosti, viem, že medzi obľúbené liečiteľské stromy patril hloh. Do jeho kmeňa sa navŕtal otvor, do ktorého sa umiestnil kúsok látky s krvou chorého človeka a tento otvor sa potom uzavrel drevenou zátkou.

Tagy: biela mágia, Mágia, okultizmus, škola mágie, výučba mágie