Obrázky na stenách vraj visia na háčikoch alebo na klincoch, tak mi vravieval starý otec, keď som sa ho večne pýtal, že ako je možné, že tie obrazy nepadnú a stále sú na stene. Bol som malý a zvedavý, ako dieťa.

Pamätám, ako som sedával v kuchyni na kuchynskom stole a z poza záclony som večne sledoval ľudí. Pozoroval som aj susedov ako vychádzali, či vchádzali do bytovky, kde som vyrastal. Vždy som sa tešil, a najviac vtedy, keď ma mala prísť opatrovať babička. Vyzeral som von za každým, ako som videl ísť autobus okolo nášho domu. Nič mi neuniklo a každý, každučký jeden človiečik, čo išiel po chodníku smerom od autobusovej zástavky bol sledovaný mojim zvedavým pohľadom až som napokon zazrel babičkinu chôdzu, ktorá mi vždy rozčarovala úsmev na tvári, ktorý následne sprevádzali slová: „Mami! Babička ide!“. Skutočne som to mal rád. Nevedel som o sklamaniach dospelých, ani o tom, čo všetko prináša starnutie, práca alebo rodina. Netrápilo ma to. Jediné, čo som sledoval, boli ľudia a život ako taký. Miloval som všetky tie staré autá, či stroje socializmu, ako buldozér, bager, kombajn, V3Sku a ostatné, ktoré mi vždy pripomínali ich šedivým, či olivovým odtieňom pocit záujmu a poznania.

Nezabudnem, ako ma raz otec zobral do Zvolena a cestou som zazrel maskáčový vlak. No páni, to bolo! Neskutočne som sa cítil a strašne ma zaujímal, bolo to proste niečo obrovské a pestré. Keď sme sa ešte takto zastavili s otcom v Bánskej Bystrici, bolo mi jasné, že prvé čo mu poviem budú pirohy! Neviem, už presne kde, ale niekde tam na nejakej ulici, robili neskutočne chutné a čerstvé pirohy a vždy pri návšteve tohto mesta som otravoval otca, nech mi kúpi také tie makové alebo aj lekvárové. S úsmevom hrocha som ich vždy neskutočne až hltal.

Pár takýchto spomienok a ilustrácia jedného z obrázkov minulosti je na svete. Pozerám tak vôkol seba a vidím, ako ľudia zabúdajú na obrázky z detstva či minulosti vo všeobecnosti. Je mi aj trošku paradoxne smiešne, keď vnímam, že dnes sa pomalým krokom dostávam aj k osobnému vysvetleniu toho, prečo ich mám na tých stenách všetky povešané. Už sa nedivím ako dieťa, že prečo nepadajú, dnes si uvedomujem, že každý jeden som si tam zavesil len ja sám a každého zvesením zostane minimálne háčik, klinec, či tieň po ráme ako matná spomienka predpovedajúca budúcnosť nových, pestrých a zaujímavých obrazov galérie môjho života.