Múry okolo nás
Roky plynú, skúsenosti pribúdajú a my sa stále viac a viac presviedčame o tom, že najlepší spôsob ako sa ochrániť pred vonkajším svetom, pred bolesťou, ktoré nám spôsobuje tento život, ľudia v ňom, je vybudovať si tie najpevnejšie múry, aké sme len schopní postaviť.
Je to však skutočne najlepší spôsob ochrániť sa pred bolesťou? Dlhé roky som tomu verila, dlhé roky som si budovala tie svoje múry, tie najpevnejšie hradby, aké som len dokázala. Až jedného dňa prišla jedna osoba, povedala mi, aby som si zatvorila oči, vzala moju ruku do svojej dlane a poklopkala mi po dlani a potom poklopala po hákoch mojej päste. „Cítiš to?“ – opýtala sa
„Tak jasné, že to cítim.“ Nechápavo som sa na ňu pozrela, že čo robí, o čo jej ide, však preto, že mám zatvorené oči, ešte mám cit v rukách. (Rozhovor ešte pokračoval, ale tu to skrátim.)
…
„Čo bolí viac?“
„Však ani jedno.“ – odpovedala som. V hlave sa mi však vírilo: čo by už mňa mohlo pri takomto klepkaní po ruke bolieť, a čo vôbec sleduje týmito otázkami?
„Čo bolí viac?“ – znela dôraznejšie jej otázka a dívala sa na mňa dožadujúc sa odpovede.
„Však keď búchaš zvonka, teda po hákoch ruky to bolí viac, však dlaň je mäkká, to sa prispôsobí tlakom a náraz na niečo tvrdé bolí.“ – vysúkala som odpoveď zo seba, dosť neochotne, však som prišla za ňou pre niečo iné, než aby mi dávala nejaké blbé otázky.
„Výborne, tak už chápeš? Chápeš, že čím viac sa chrániš a snažíš sa vyhnúť bolesti o to viac všetko bolí?“ – opýtala sa láskavo.
Niektoré veci však musia v človeku dozrieť a ja som po nejakom čase pochopila, že hradby vybudované rokmi spĺňali svoju úlohu viac než som si to dokázala uvedomiť. Nedovolili ničomu preniknúť dovnútra, pritom som však prestala vnímať, že tak ako nič neprenikne dnu nemá šancu preniknúť nič ani von. Žiť vo vlastnej izolácii, uvedomovať si, že na svojej ceste sa dostávam vpred len veľmi pomaly a s veľkou námahou, často berie chuť do všetkého.
Nuž ale na otázku čo s tým? Som dostala krásnu odpoveď:
„Dovoľ si byť zraniteľná.“
A ja som tak učinila. Dovoliť si byť zraniteľná, pre mňa znamenalo dovoliť umrieť vo mne niečomu, čo dlhé roky bolo mojou neoddeliteľnou súčasťou. Znamenalo to zbúranie múrov, znamenalo to zrazu žiť životom kamikadze :), znamenalo to nepotláčať strach, ale precítiť ho a prijať ako svoju súčasť, znamenalo to zmenu vnímania. Ja som začala inak vnímať svet a okolie začalo vnímať inak mňa. Všetky cesty, ktoré sa zdali byť dlho zavreté, alebo pôsobili ako začarovaný kruh sa zrazu otvorili.
Tu však príbeh nekončí….
Tagy: duchovný rozvoj, Ezoterika, osobný rozvoj
8 komentárov
Zanechajte reakciu
Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.