20
Feb

Múry okolo nás

   Odoslal Rúth a zaradil do Zamyslenia

Roky plynú, skúsenosti pribúdajú a my sa stále viac a viac presviedčame o tom, že najlepší spôsob ako sa ochrániť pred vonkajším svetom, pred bolesťou, ktoré nám spôsobuje tento život, ľudia v ňom, je vybudovať si tie najpevnejšie múry, aké sme len schopní postaviť.
Je to však skutočne najlepší spôsob ochrániť sa pred bolesťou? Dlhé roky som tomu verila, dlhé roky som si budovala tie svoje múry, tie najpevnejšie hradby, aké som len dokázala. Až jedného dňa prišla jedna osoba, povedala mi, aby som si zatvorila oči, vzala moju ruku do svojej dlane a poklopkala mi po dlani a potom poklopala po hákoch mojej päste. „Cítiš to?“ – opýtala sa
„Tak jasné, že to cítim.“ Nechápavo som sa na ňu pozrela, že čo robí, o čo jej ide, však preto, že mám zatvorené oči, ešte mám cit v rukách. (Rozhovor ešte pokračoval, ale tu to skrátim.)

„Čo bolí viac?“
„Však ani jedno.“ – odpovedala som. V hlave sa mi však vírilo: čo by už mňa mohlo pri takomto klepkaní po ruke bolieť, a čo vôbec sleduje týmito otázkami?
„Čo bolí viac?“ – znela dôraznejšie jej otázka a dívala sa na mňa dožadujúc sa odpovede.
„Však keď búchaš zvonka, teda po hákoch ruky to bolí viac, však dlaň je mäkká, to sa prispôsobí tlakom a náraz na niečo tvrdé bolí.“ – vysúkala som odpoveď zo seba, dosť neochotne, však som prišla za ňou pre niečo iné, než aby mi dávala nejaké blbé otázky.
„Výborne, tak už chápeš? Chápeš, že čím viac sa chrániš a snažíš sa vyhnúť bolesti o to viac všetko bolí?“ – opýtala sa láskavo.

Niektoré veci však musia v človeku dozrieť a ja som po nejakom čase pochopila, že hradby vybudované rokmi spĺňali svoju úlohu viac než som si to dokázala uvedomiť. Nedovolili ničomu preniknúť dovnútra, pritom som však prestala vnímať, že tak ako nič neprenikne dnu nemá šancu preniknúť nič ani von. Žiť vo vlastnej izolácii, uvedomovať si, že na svojej ceste sa dostávam vpred len veľmi pomaly a s veľkou námahou, často berie chuť do všetkého.

Nuž ale na otázku čo s tým? Som dostala krásnu odpoveď:
„Dovoľ si byť zraniteľná.“
A ja som tak učinila. Dovoliť si byť zraniteľná, pre mňa znamenalo dovoliť umrieť vo mne niečomu, čo dlhé roky bolo mojou neoddeliteľnou súčasťou. Znamenalo to zbúranie múrov, znamenalo to zrazu žiť životom kamikadze :), znamenalo to nepotláčať strach, ale precítiť ho a prijať ako svoju súčasť, znamenalo to zmenu vnímania. Ja som začala inak vnímať svet a okolie začalo vnímať inak mňa. Všetky cesty, ktoré sa zdali byť dlho zavreté, alebo pôsobili ako začarovaný kruh sa zrazu otvorili.

Tu však príbeh nekončí….

Tagy: , ,

Tento príspevok bol odoslaný v Štvrtok, Február 20th, 2014 o 21:46 a je zaradený pod Zamyslenia. Môžete sledovať akékoľvek reakcie cez RSS 2.0 feed. You can skip to the end and leave a response. Pinging is currently not allowed.

8 komentárov

 1 

Ruth, veľmi pekný príbeh. Je to pravda, čím viac sa človek bráni, tým viac sa dostáva do kŕču a je zraniteľnejší. Starý strom sa vo víchrici zlomí, pretože jej odporuje, zatiaľ čo mladý strom sa ohne a keď vietor ustane, vráti sa do svojho pôvodného tvaru.

Február 20th, 2014 at 23:23
 2 

Niekedy je správne odložiť hrdosť a pokloniť sa.

Február 21st, 2014 at 10:20
 3 

Kolegyňa Rúth, je to nesporne zaujímavé zamyslenie sa.
Pri čítaní tohto príspevku som si uvedomil, koľko ľudí si okolo seba buduje hradbu, aby nedošlo k urazenosti ich duše, či pýchy.
A v tej časti o múroch, ktoré ťa obklopili, ma napadla jedna myšlienka.

„Mnohí ľudia si budovali hradby na ochranu svojej hrdosti a potom ich zlomila jediná facka.“

No budovali si nie len hrdosť, ale aj hlúposť.
Facka nerozbolí telo, facka zasahuje dušu. A facka nemusí byť fyzická, často aj slovo je fackou.
Hradba v duši človeka je preto rovnako zraniteľná, ako je aj pevná. A každý zásah do hradby pritom ešte viac zraňuje dušu, práve vďaka takej hradbe.
Potom obvykle vzniká hradba, ktorá chráni hradbu, atď.

Je preto dobré, že si opäť našla seba a tým možno aj niečo iné, čo si už nevidela pre tie hrady, ktoré si vybudovala.

Február 21st, 2014 at 11:40
 4 

Myslím si, že každý by mal mať tú svoju hradbu na určitú ochranu, aby mu pomohla sa prebojovať na určitú pozíciu. Aby sa dostal na určitý level, kde by bez svojej hradby asi ťažko prežil. Však aj keď sme boli deti, tak našou hradbou nám boli rodičia lebo nás držali za ruku, keď sme šli cez cestu.
Ako sme podrástli, už sme rodičovskú ruku nepotrebovali a tak sme sa tej hradby zbavili a posunuli sa tým vpred.
Ale je len na nás, na každom jednom človeku, bytosti, ako dlho a akú hradbu okolo seba bude mať.

Február 21st, 2014 at 13:15
 5 

Ruth paci sa mi tvoj pribeh.
Niekedy su hradby nevyhnutne, ale mali by sa stavat nie ako riesenie situacie, ale ako docasna zabrana pred niecim na co sa necitime byt pribraveny alebo dost silny to v danej chvili riesit. Tu ale nesmieme zabudnut, preco sme tie hradby stavali a kedy je cas sa pozriet za ne a postavit sa tomu. Vsetky tie veci ci postoje druhych na nas co na nas negativne vplyvaju a ublizuju nam... tie treba precitit a pozorovat co to vnas robi, ist tomu v sebe samom po stope a vediet to ovladnut v sebe... najst v sebe "protilatku", ktoru sa naucit aktivovat ked ta situacia znovu pride.
Je to tazky a neustali boj, lebo stale prichadzaju nove veci, s ktorymi sa clovek musi naucit vysporiadat, ale posuva ho to dalej a dalej.

Február 26th, 2014 at 22:03
 6 

Theos, dobre vravíš, súvislo 🙂 Aj keď nejakú pre nás vnútorne dôležitú métu zdoláme, ešte to neznamená, že od toho momentu máme patent na rozum. Vždy prichádzajú nové situácie, na ktoré sa musíme odznovu učiť reagovať a zvládať pri tom stále nové druhy pocitov. Čím viac skúseností, tým menšia šanca, že nás niečo zastihne nepripravených 🙂
Ale urobiť okolo seba nepriestrelný múr voči čomukoľvek ja osobne považujem skôr za obranu z núdze. Niektoré veci musíme vyblokovať, ale niektoré aj prekonať a niektoré prijať. A umenie je rozlíšiť, ako s čím naložiť...

Február 28th, 2014 at 06:54
 7 

Ja si myslím, že každý má tie svoje hradby, či veľké, či malé, niekto sa tam skrýva celý život, niekto stade raz za čas vykukne ako myška. Ale ako tu bolo spomenuté, raz príde niekto a urobí jednu vec a hradby sa rozsypú, tak načo sa tam skrývať a nebojovať a neísť vpred učiť sa nové veci. Za múrmi sa asi nik nič nenaučí aj so svojou hrdosťou. Táto vec sa mi osobne páči, kolegyňa Rúth.

Marec 2nd, 2014 at 20:26
 8 

Nie je veľa článkov, ktoré mi nejako zostanú v hlave a nútia ma rozmýšľať znovu a znovu. Klobúkom dole kolegyňa 🙂

Tieto múry vidíme a cítime pri mnohých okolo nás, menej si ich uvedomujeme u seba. Často sa skrývame a barikádujeme pred druhými, aby nás nezranili a potom im vyčítame, že nevedia preliezť tento múr a nechápu nás...

Niekde som čítal, že nikto nás nemôže zraniť, len my sami. Pred kým potom staviame múry?

Marec 3rd, 2014 at 12:57

Zanechajte reakciu

Musíte byť prihlásený aby ste mohli komentovať.