Poimandrés nie je historická osoba – je to duchovná bytosť alebo kozmická inteligencia, ktorá sa zjaví Hermovi Trismegistovi v prvom traktáte Corpus Hermeticum.
Niektoré učenia neprichádzajú ako hluk nových slov, ale ako tiché uznanie – „Toto som už niekde cítil.“ Tak pôsobí aj Poimandrés, prvý traktát Hermetického súboru, keď sa číta nie očami, ale dušou.

A keď ho porovnáme s učením, ktoré dnes odovzdávam v Selekcii, vidíme, že duch sa nemení – iba cesty, ktorými nás vedie. Poimandrés je hlas dávneho sveta, ktorý však prehovára k duši človeka aj dnes. Nie je to len spis, ale zážitok – zasvätenie, ktoré sa udeje tichom.

V Spoločenstve Selekcia kráčame vlastnou cestou, a predsa sa opakovane stretávame s tým istým svetlom, ktoré kedysi osvietilo Hermesa Trismegista. Tento trojdielny text zachytáva môj pohľad na prepojenie hermetického učenia a živej výučby mágie, ktorú som vybudoval na pokyn mojich predchodcov ako pokračovanie Spoločenstva Anách.

I. Cesty, ktoré sa stretli

Poimandrés je rozhovor medzi Hermom a božskou Mysľou (Nous), ktorá mu zjavuje podstatu sveta, zrodenie človeka a cestu návratu k Svetlu. V Selekcii vedieme žiakov k vedomému prebudeniu – nie cez vieru, ale cez poznanie. Svet je zrkadlo vedomia. Mág, ktorý to pochopí, mení nielen seba, ale aj svoj osud.

Hermetické princípy ako „Ako hore, tak dolu“ alebo znovuzrodenie cez gnózu majú v Selekcii svoje paralely: prácu s archetypom, čistotu slova, kontempláciu, prácu so svetlom a tieňom. Naše učenie nie je napodobenie, ale živé vedomie prepojené s tradíciou.

II. Paralely vedomia, svetla a zasvätenia

V Poimandrésovi je Božská Myseľ zdrojom svetla, vedomia aj tvorenia.
V Selekcii sa so Svetlom stretávame nie ako s metaforou, ale ako s energetickou realitou, ktorá odpovedá tomu, kto vie byť ticho. Zasvätenie nie je u nás udalosť – ale proces.
Zmena, ktorú nemožno vrátiť.

Sedem sfér, ktoré duša prechádza po smrti, vnímame ako vrstvy, ktoré je možné prechádzať už počas života – cez archetypy, dimenzionálne brány, farby, smery a mantrický kód.
V našej výučbe sa slovo stáva nosičom zámeru – slovo, ktoré tvorí. Nie teória, ale tvorivý čin mága, ktorý vedome pôsobí v realite.

III. Hlas ticha, ktorý v nás pretrval

Keď som „čítal“ Poimandrésa, niečo vo mne sa ozvalo. Nie rozum, ale vedomie.
Spoznal som hlas, ktorý som poznal už skôr – hlas svetla, ktoré vo mne nikdy nezhaslo.
Preto som založil Selekciu nie z vôle, ale na pokyn mojich predchodcov – ako pokračovanie Spoločenstva Anách.

Zasvätenie nie je len obrad. Je to zlom, kde vedomie precitne. A vtedy sa mág už nevracia.
Nie preto, že by nemohol – ale preto, že už nie je kam. Selekcia je miesto, kde sa pamätá. Pamätá sa svetlo. Pamätá sa ticho. Pamätá sa to, čo nemožno zapísať, len odžiť.

Napísal som dve veľké knihy mágie – nie preto, aby som zaplnil priestor, ale preto, že vo mne žilo poznanie, ktoré sa chcelo zachytiť. Dnes ich tvorí 32 odborných publikácií.
V Selekcii je spolu okolo 70 odborných textov a ďalšie vznikajú. Možno raz budú tieto knihy vnímané ako hermetický súbor tejto doby. Ak áno, nech je to preto, že boli žité, nie z recyklované.

Poimandrés prebudil Hermesa. Mňa prebudila pamäť tohto hlasu. A mojím zámerom je, aby aj ďalší kráčajúci mali možnosť tento hlas spoznať – nie v slovách, ale v sebe.
Svetlo sa vždy prelieva do tých, ktorí sú pripravení pamätať.

P.S.

Nie každý, kto číta, počuje. Nie každý, kto učí, nesie.
Ale každý, kto sa raz stretol s hlasom ticha v sebe, už vie, že poznanie nemá formu – má pamäť.
Možno niekedy zabudneme slová, možno sa stratia knihy, možno sa stratíme aj my.
Ale pamäť Svetla, ktorá raz prehovorila v duši, nezhasne.

A možno raz niekto na mieste, kde teraz sedíš ty, precíti to isté – a spozná, že neprišiel učiť sa niečo nové, ale spomenúť si na to, čo už dávno vedel.

Poďakovanie patrí všetkým členom Spoločenstva Selekcia, ktorí svojou prácou a oddanosťou udržiavajú Svetlo poznania živé.