V mágii, podobne ako v každodennom živote, sa často hovorí o sile. O moci vôle, o schopnosti meniť realitu, prenikať do svetov, ktoré zostávajú pre bežného človeka skryté. No menej sa hovorí o inej sile – sile tolerancie. A predsa práve táto sila rozhoduje o mnohom. O vzťahoch medzi mágmi.
O vývoji spoločenstva. O tom, či niečo vytrvá, alebo sa zrúti.

Tolerancia v mágii nie je slabosť. Nie je to ústup pred temnotou, nie je to odovzdanie sa do rúk iného ega. Je to schopnosť vidieť za chybu človeka. Vidieť jeho proces, jeho pád aj jeho snahu.
A napriek tomu ho nezničiť. Dovoliť mu rásť. Dovoliť mu byť.

Vo svojej praxi som mnohokrát stál pred voľbou: zasiahnuť alebo počkať. Opraviť alebo tolerovať. Napomenúť alebo odpustiť. A mnohokrát som volil trpezlivosť. Nie preto, že by som nevidel, čo sa deje – ale preto, že som veril v silu premeny. Veril som, že človek, ktorý sa ocitne v tieni, nemusí v ňom zostať naveky.

Naučil som sa, že mág, ktorý nevie odpúšťať, nikdy nebude veľký. Pretože ten, kto nedokáže vidieť, že aj druhý môže hľadať svetlo, nikdy nebude skutočným nositeľom svetla.

No všetko má svoj čas. A všetko má svoje hranice.

Keď odpustenie prestáva byť liečivé

Kedysi som mal žiaka. Bol to človek so silným potenciálom, ale zároveň s vnútornými konfliktmi, ktoré si odmietal priznať. Vkladal som do neho energiu, vieru, čas. Odpúšťal som mu opakovane.
Jeho prešľapy, zlyhania, spochybňovanie autority, manipuláciu. Dúfal som, že pochopí. Že raz dozreje. Že jedného dňa sa v ňom niečo prelomí.

Neprelomilo sa.

Jeho vplyv sa postupne stal toxickým. Nie len pre mňa, ale pre celé Spoločenstvo Selekcia.
Keď raz mág zasiahne tok energie spoločenstva tak, že sa naruší rovnováha medzi svetlom a temnotou, keď začne ničiť dôveru, oslabovať vieru a vnášať chaos, už nejde len o osobný pád.
Ide o ohrozenie celku.

A vtedy prišiel bod, keď som povedal „Dosť.“

Nie z nenávisti. Nie z pomsty. Ale z lásky k Spoločenstvu Selekcia, ktoré bolo ohrozené.
Z lásky k ostatným žiakom, ktorí v tichosti trpeli. Z úcty k duchovným pravidlám, ktoré chránia rovnováhu.

Rozlúčili sme sa. Cesty sa rozišli. A Selekcia sa nadýchla. Vrátila sa harmónia, pokoj a čistota poľa. Bolo to bolestivé, ale nutné. A ja som sa naučil dôležitú lekciu:

Tolerancia je cnosť. Ale hranice sú múdrosť.

Nie každého možno zachrániť. Nie každý chce byť zachránený. A nie každý je pripravený niesť dôsledky svojich činov. Mág, ktorý odpúšťa, musí zároveň vedieť rozpoznať hranicu, za ktorou už jeho tolerancia prestáva byť liečivá a stáva sa spoluúčasťou na rozvrate.

Preto dnes učím svojich žiakov nielen sile trpezlivosti, ale aj sile rozhodnutia. Nie zo zloby. Nie z ega. Ale z hlbokého porozumenia, že cesta mága je cesta rovnováhy – medzi súcitom a rozhodnosťou, medzi vierou v človeka a ochranou celku.

Záver: Kto chce byť mágom, musí vedieť odpúšťať. Ale tiež musí vedieť povedať: „Tu sa to končí.“

Toto nie je o tvrdosti. Toto je o zodpovednosti. O tom, že mág nie je len ten, kto vníma neviditeľné svety, ale aj ten, kto nesie následky svojich činov – a činov tých, ktorých k sebe pripustí.
A preto, aj keď dnes viem odpúšťať viac než kedykoľvek predtým, viem aj, kde sú hranice mojej tolerancie.

A učím to aj tých, ktorí kráčajú so mnou.

P.S.:
Odvtedy som, žiaľ, musel viackrát povedať „dosť“ a musel som sa rozísť s viacerými, ktorí svojím konaním škodili členom Spoločenstva Selekcia a Selekcii ako takej. Nie je to nikdy ľahké rozhodnutie a rozchod bolí obe strany – no niekedy je to nevyhnutné. Pre ochranu celku. Pre dobro ostatných.
A pre zachovanie duchovnej čistoty, ktorú má Spoločenstvo Selekcia niesť.