Často sa sám seba pýtam: „ Cháron a ako vieš, kedy sa prejavuje tvoje pravé Ja a kedy ego? Čo to je pravé Ja? Ako to rozpoznáš? Kde berieš istotu a sebadôveru, že to tak je?“

Tieto myšlienky mi napadajú najmä v momentoch, keď stojím pred novou úlohou, reagujem správne, alebo je za tým moje nezvládnuté Ja?

„Je správne pracovať sám na mojej majstrovskej práci, alebo môžem prijať aj pomoc od mojich kolegov?“

Vnímam to takto. Ak cítim sebadôveru, zároveň pokoru a odovzdanosť, úplný vnútorný pokoj, harmóniu a cítim sa príjemne a uvoľnene, vtedy som v súlade so sebou a plynulo sa prejavuje moje skutočné Ja. Nachádzam sa v tvorivom prúde, neblúdim bludiskom svojej mysle a ani v čase. Pamätám si na moju prvú skúšku, keď som mal sám v noci riadiť niekoľkých brigádnikov, pripadal som si rovnaký ako oni, veď i ja som len obyčajný pracovník. Uvedomoval som si, že nechcem byť ako moje kolegyne, ktoré sa nad nimi povyšujú a snažia sa im byť šéfmi, pre mňa bolo ale dôležité stať sa lídrom. Vnútorne som sa pripravoval. Keď som ale prišiel na nočnú a začal som uvažovať nad tým, čo im poviem, komu akú úlohu zadám, v tomto momente sa úplne zrútila moja vopred daná schéma. Začal som sa triasť a mal som chuť ujsť domov. Nechcel som ale sklamať sám seba. Verím, že to boli hlavne prejavy môjho vnútorného súboja. Medzi egom a mojím Ja.

Povedal som si, dobre, bude ako bude. Už som stál pred nimi a stále som veľmi nevedel, čo povedať. Teda vedel som, o čom asi, ale tá časť mňa – ego, si myslelo, že neviem. Zavolal som si brigádnikov a stále nejako som nevedel, čo poviem. Nemal som nič pripravené. Jedna časť mňa bola pokojná – moje pravé Ja a druhá časť – ego bolo prekvapené, čo sa toto deje. Pretože to nemalo pod kontrolou. Zhlboka som sa nadýchol, takto som si skľudnil myseľ, povedal som si „veď ma to nezabije“, tak poďme na to. Moja myseľ ostala v úplnom tichu a precítil som hlboký pokoj a dôveru v seba a svoje schopnosti. Začal som hovoriť. Plynulo, bez strachu a obáv, či to bude stopercentné, či len tak na desať percent. A podarilo sa. Pravé Ja myslí v nemyslení. Upokojte svoje myšlienky a na pokojnú hladinu sa začnú vynárať správne odpovede, ako keď ryby plávajú v pokojnej vode, nechajte svoju myseľ rozbúrenú a nepokojnú a aj správne odpovede ostatnú skryté pod kameňom. Naše JA vníma, súcití, vie. Ale celkom inak, ako si myslíme a ako sme zvyknutí. A to si osvojujem, s tým sa začínam stotožňovať. Chalanom som úlohy rozdelil a časom som zabehol systém, ktorého výkonnosť bola dvojnásobná oproti tomu, ako pracovali s inými kolegami. Tí sa časom začali pýtať, prečo so mnou pracujú takto a s nimi menej. Budem im ale ja hovoriť, že pri mne sa cítia brigádnici slobodne a pri nich ako v práci?

Často si vravím: „Otvor ten kohútik a nechaj prúdiť všetko, čo ti k vývoju je potrebné, otvor sa sám sebe a počúvaj, čo ti myseľ, telo a pocity napovedajú, …“, ja viem, že to mám urobiť, ale nie vždy viem, čo mám čakať, že ku mne bude prúdiť a kde mám aký kohútik. Čo to je a ako to mám pochopiť, prijať a vlastne ako mám taký prúd spustiť. A to je práve to, kedy sa prejavuje naše ego sebadôverou, čo vlastne ani nie je sebadôvera, lebo skrýva obmedzujúce hodnotenia, očakávania a strach. A potom, kedy sa prejavuje naše Ja, ktoré sa vyznačuje sebadôverou prirodzene, plynulo a bez hodnotení, očakávaní a v súcite. Myslím si, že všetci máme na seba aj na iných rôzne kritériá a zároveň strachy, že tým kritériám nedokážeme vyhovieť a budeme navonok vyzerať nie tak, ako by sme chceli. A tak rôzne pózujeme a hráme role. Naše ego zahrá čokoľvek. Dôležité ale pre nás je to, nakoľko to vieme rozpoznať a nakoľko sa s tým identifikujeme.

V tomto tkvie aj naše prepínanie v každodennom živote. Prepínanie z role do role, ako sa danej role zhostíme. Dávame si nevedome pred ľuďmi na tváre masky a dúfame, že tým často uchránime vlastnú vnútornú zraniteľnosť. Alebo na druhej strane sa tým celým ani nemienime zaoberať a neuvedomujeme si, ako to je, a ani vlastné pocity. A aj tí, čo sa cítia byť sebavedomí, aj tí, čo sú presvedčení, že im sebavedomie chýba, podvedome sa všetci obávame, že nedokážeme vyhovieť, nebudeme dosť dobrí, že čo ak v niečom zlyháme. A tak sa neustále kontrolujeme a vypneme pomyselný kohútik a nebudeme sa radšej prirodzene a slobodne prejavovať. Ale prejavujeme sa. Práve tým vypnutým kohútikom. Vybudujeme medzi tým, kým v skutočnosti sme (Dušou), a svetom vysoké hradby, za ktoré ukryjeme všetko to, kým naozaj sme. Nedovolíme sa prejaviť a byť tými, kými skutočne sme.

Ego vytvorí napokon aj predstavu o tom, čo je pravé Ja, kto sme a akí sme, alebo chceme byť, a usilujeme sa túto predstavu naplniť. Žijeme v omyle a obmedzujeme náš skutočný prejav tvorivosti. Až kým jedného dňa neprestaneme hľadať to, kým si myslíme, že naozaj sme, a neprijmeme to, kto sme. Stále sa učím presne zistiť, kedy sa realizuje moje pravé Ja a kedy niektorá z ďalších častí môjho ja. Nie je možné počas života na Zemi zotrvávať iba v hlbokom pokoji neutrálne a neangažovane. Tiež aj ja, rovnako ako každý iný človek. často kdesi vybočím a odbočím. Dôležité je, že o tom viem, že mám zároveň nadhľad a vidím to, a tiež, ako rýchlo sa viem vrátiť späť k sebe.